Erb Rusoviec Rusovce
Erb Rusoviec
Erb Rusoviec
úvodná stránka | mapa a MHD | Kontakt kontakt
Architektúra

Pamiatkové hodnoty Rusoviec - Rusovský kaštieľ
Zuzana Zvarová (text z monografie Rusovce, 1998)

Zložitý a do čias starého Ríma siahajúci vznik obce sa odráža i v množstve zachovaných významných kultúrno-spoločenských a umelecko-historických pamiatok. Okrem najznámejšej - Gerulaty, vojenského tábora, ktorý bol súčasťou systému opevnení zvaného Limes Romanus, tvoriaceho hranicu medzi Rímskou ríšou a Barbarikom, zapísanom v ústrednom zozname kultúrnych pamiatok Slovenska pod evidenčným číslom 344, sú štátom chránené ako kultúrne pamiatky nasledujúce objekty: kaštieľ s parkom na Balkánskej ul. (zapísaný pod evid. číslom 346), kúria situovaná na rohu Balkánskej a Zdravotníckej ulice (zapísaní pod evid. číslom 702), rímskokatolícky kostol sv. Márie Magdalény (zapísaný pod evid. číslom 345).

Rusovský kaštieľ sa rozprestiera v areáli anglického parku, v jeho severnej časti. Park sa tiahne medzi dunajským ramenom a Balkánskou cestou. Od cesty je oddelený tehlovým omietnutým múrom. Samotný kaštieľ je odsadený od cesty do hÍbky parku, ale otvára sa k nej svojím hlavným priečelím s čestným nádvorím. Severne od kaštieľa v hÍbke parku stojí objekt tzv. minoreta a tesne pri Balkánskej ulici objekt čeľadinca so samostatným vstupom z Balkánskej ulice.

Dnešná podoba kaštieľa súvisí s výstavbou kaštieľa grófom Emanuelom Zichym Ferrari pred polovicou 19. storočia. Existujú síce doklady o hrade z 13. storočia (prvá zmienka z roku 1266) nevie sa ale, na ktorom mieste stál. V súvislosti s meniacimi sa majiteľmi panstva je podstatné, že ho v roku 1646 získava Štefan Zichy.

V roku 1840-50 prestavuje gróf Emanuel Zichy Ferrari zámok podľa vzoru anglických panstiev v tudorovskom štýle ako pozornosť, ktorú preukázal svojej z Anglicka pochádzajúcej manželke. Od grófa Emanuela prešiel zámok na jeho brata Félixa a jeho manželku, grófku rodenú Reichenbach. V roku 1872 bolo panstvo predané grófovi Hugovi Henckelovi von Donnersmarck, ktorý ho získal pre svoju manželku Lauru a vybudoval tu žrebčinec. Po smrti grófky ho v roku 1906 kupuje korunná princezná Štefánia spolu so svojím manželom maďarským šľachticom Elemérom Lónyayom. Predmetom kúpy bol majetok Karlburg, žrebčinec, stajne, nádherný park s krásnym zámkom a panstvo o rozlohe 6000 jutár. Suma za panstvo bola 4 milióny korún. V roku 1944 odkázala na základe testamentu princezná Štefánia nehnuteľností kaštieľa benediktínskemu rádu v Pannonhalme. V jeseni 1944 zabralo väčšiu časť kaštieľa SS komando Obergruppenfúhrera Veesenmayera, v roku 1945 obsadili zámok Rusi a po týždni bol vydrancovaný. V máji 1945 sa Lónyayovci vysťahovali do Pannonhalmy, kde Štefánia v roku 1945 ajej manžel o rok neskôr zomreli.

Umelecko-historický výskum kaštieľa datoval najstaršiu fázu výstavby objektu prinajmenšom do 17. storočia, pretože zahŕňa v sebe časti murív z lomového kameňa, ktoré by mohli byť ešte staršie. Tento najstarší objekt sa viaže k spomínanému Štefanovi Zichymu, ktorý - je možné - si tu postavil sídlo a v súvislosti s datovaním tehlového materiálu (značka S Z a datovanie 1656) mohol nadviazať i na staršiu stavbu. Zachytený najstarší objekt mal jednoduchý pozdĺžny pôdorys a bol situovaný približne v strede dnešného severného krídla a užším priestorom na južnej strane. Ďalšia stavebná fáza viažuca sa k vnukovi Štefana Zichyho, tiež Štefanovi, zakladateľovi rusovskej línie rodu, bola datovaná do 2. polovice 18. storočia (opäť sa našlo množstvo tehlového materiálu so značkou cez alebo CZZ a dátumom 1777). Akú podobu mal tento barokový objekt už nemožno zistiť. Fragmenty dochovaných rokokových malieb medzi stropmi prízemia a podlahami miestností 1. poschodia určujú jeho iné výškové dimenzie oproti dnešným. Išlo však prinajmenšom o jednoposchodovú stavbu.

Vo vývoji objektu je smerodajná etapa z rokov 1841-1844, keď bol vlastníkom kaštieľa gróf Emanuel Zichy Ferrari. V tomto období vzniká komplex kaštieľa v celej jeho dnešnej hmotovej skladbe, okrem veží po stranách západného rizalitu. Veľkolepá stavba bola rozvrhnutá prísne symetricky do tvaru písmena U s výškovým gradovaním hmôt. Jej neo gotický charakter s orientáciou na anglickú podobu panských sídiel so silným romantickým nádychom určovali všetky výrazové prvky architektúry - okná s lomenými oblúkmi, rovnako formované hlavné vstupy polygonálneho podbránia, rímsy, konzoly, atikové cimburia, štyri nárožné vežičky i zábradlia terás a arkierov. Vo vnútornom usporiadaní dominovala ústredná schodisková hala a k nej pripojená veľká sála 1. poschodia. Všetky tri krídla boli prepojené chodbovou komunikáciou pozdÍž nádvoria, za ktorou boli za sebou radené priechodné miestnosti. Poschodie bolo prístupné hlavným schodiskom a točitými schodiskami vo vežiach.

Neogotickému charakteru exteriéru zodpovedali aj interiéry v umeleckoremeselných súčastiach architektúry vo vstupoch a oknách dominovali neogotické prvky, neogotický ornament so znakom Zichyho, tudorovské oblúky a kružbové motívy. Za osobitnú pozornosť stojí dôsledne uplatňovaná vitráž v klasickej technológii upevňovania skiel do olovených pásiek. O podobe jednotlivých interiérových priestorov nemáme jasnejšiu predstavu. Zichyovské interiéry sú s istotou čitateľné len vo veľkej sále 1. poschodia s priľahlou miestnosťou (predpokladáme jedáleň), obe veľkoryso poňaté v zmysle dekoratívneho stvárnenia stien a stropov.

Etapa z rokov 1872-1906 sa spája s novými majiteľmi panstva - Hugom Henckelom von Donnersmarckom. Nasledujúca prestavba kaštieľa bola pomerne rozsiahla, hoci sa v zásade nedotkla jeho pôvodnej hmotovej substancie. V prvom rade sa dobudovali dve postranné veže pri rizalite na západnej strane stredného krídla, čo ešte viac zdôraznilo romantický charakter kaštieľa.

V interiéri predpokladáme vznik dvoch bočných schodísk a úpravy reprezentačného charakteru v neoslohovom duchu, ako i úpravu kaplnky v severnom krídle.

Manželka majiteľa, Laura, dala v parku kaštieľa oproti kostolu sv. Víta v roku 1884 postaviť kaplnku slúžiacu ako mauzóleum rodiny. Bloková stavba obdÍžnikového pôdorysu svojím tvaroslovím vychádza z neogotiky. Nad vstupom do nej je umiestnený erb rodiny Henckelovcov.

Gróf Elemér Lónyay so svojou manželkou princeznou Štefániou, vlastníci kaštieľa v roku 1906-1944 menili objekt už len minimálne a obmedzili sa na zmeny utilitárneho charakteru (vybudovanie kúpeľní a sociálnych zariadení).

Po typologickej stránke predstavuje rusovský kaštieľ typ vidieckeho sídla vyššej šľachty. Čo sa týka vonkajšieho výrazu a tvaroslovného aparátu, je tu viditeľný vplyv anglickej tudorovskej gotiky. Z dispozičného riešenia ide o západoeurópsky import, aký sa u nás v zredukovanej podobe vyskytol od 17. resp. od 18. storočia. Redukcia sa týkala hlavne bočných krídiel uzatvárajúcich čestné nádvorie. Z tohto hľadiska predstavuje kaštieľ vyvinutý typ vidieckeho šľachtického sídla, svedčiac tak o vybranom vkuse majiteľa a jeho majetnosti. Z dispozičného hľadiska ide o vyspelý typ kaštieľa s charakteristickými znakmi predmestských kaštieľov a palácov: celková dispozícia v tvare písmena U, prísna symetria vzhľadom na hlavnú os, hmotové zdôraznenie kaplnky na konci bočného krídla, situovanie komunikačných ťahov do nádvoria, umiestnenie atraktívneho bývania do teplejšej južnej časti kaštieľa a vymedzenie obslužného traktu do severného krídla, uplatnenie princípu amfilády.

Prevádzka jednotlivých priestorov vyzerala asi nasledovne: centrálna časť kaštieľa bola jadrom dispozície a aj spoločenského života. Cez portikus prichádzali kone s návštevníkmi - hostia prechádzali do schodiskovej haly, kde sa dalo podľa anglického vzoru sedieť. Z haly a saly terreny sa dalo ísť na jednej strane do salóna a na druhej do knižnice, biliardovej miestnosti, alebo tureckého salónu. Tu sa odohrával každodenný život panstva. Južné krídlo obsahovalo obytné apartmány pre bežné návštevy, severné bolo vyhradené pre kuchyňu a sklady. Vzácne návštevy sa privádzali honosne zdobeným reprezentačným schodiskom na 1. poschodie (piano nobile), kde sa dalo ísť do veľkej jedálne, alebo do rytierskej sály (tzv. Červený salón). V južnom krídle na 1. poschodí bývali majitelia so služobníctvom, na 1. poschodí severného krídla boli umiestnené hosťovské izby menej reprezentačného charakteru. Druhé poschodie bolo vyhradené pre obytné účely. Záverom možno len podotknúť, že vydrancovaním inventára kaštieľa v roku 1945 došlo k nenahraditeľnej strate umelecko-historického dedičstva obce a v neposlednom rade, samozrejme, i Slovenska.