"Povozník svätých" - KORNEL DIVALD
jeho topografia a fotografie Horného Uhorska, 1900 - 1919.

A "szentek fuvarosa" - DIVALD KORNÉL
felső - magyarországi topográfiája és fényképei, 1900 - 1919.

   Vynález fotografie patrí k objavom, ktoré podstatne ovplyvnili život človeka. Od polovice 19. storočia fotografia prekonala búrlivý rozvoj. Prvé snímky sa zameriavali na statické zábery, predovšetkým na portrétovanie, ktoré sa stalo aj výnosným remeslom. Osemdesiate roky 19. storočia priniesli záujem aj o zachytenie záberov z miest, dedín, krajín a osobností v ich prirodzenom prostredí. Rastúci počet záujemcov o fotografovanie, potreba vzájomných kontaktov a výmeny skúseností dali podnet na vytvorenie rôznych záujmových fotografických klubov a organizácií amatérov i profesionálov.

   So zásadnými zmenami vo fotografickej technike sa objavila v 90. rokoch 19. storočia generácia fotografov, ktorí sa začali špecializovať na dokumentovanie architektúry. Súviselo to aj so zvýšeným záujmom o pamiatky, so začiatkami pamiatkovej starostlivosti a so založením Uhorskej dočasnej komisie pre pamiatky v roku 1872. Začalo sa pracovať na príprave súpisu pamiatok, ich kategorizácii a dokumentácii.
   Úprimný záujem o zachytenie a zvečnenie všetkého v rukách nadšencov vytvorilo diela, ktoré dnes s úctou a obdivom berieme do svojich rúk a študujeme ich. K takýmto nadšencom patrila aj bardejovská rodina Divaldovcov, z ktorej Kornel Divald (1872 - 1931) vytvoril základ nesmierne bohatého fotografického fondu Štátneho úradu ochrany kultúrnych pamiatok v Budapešti - Országos Műemlékvédelmi Hivatal Budapest (OMvH). Od vzniku Uhorskej dočasnej komisie sa zbierkové fondy neustále dopĺňajú a sú pre odborných pracovníkov nevyčerpateľným zdrojom poznatkov. Pri ich štúdiu v rámci bádania a výskumu pamiatok často si ani nevšimneme meno tvorcu fotografie, grafického plánu, kresby, náčrtu, popisu. Nevieme niekedy, kto tieto diela vyhotovil, kto vložil na papier svoj názor na pamiatku, svoj pocit a vzťah k nej. OMvH si od roku 1980 začal uvedomovať dôležitosť poznania tvorcov diel zbierkových fondov a začal ich diela systematicky spracovávať. Výber obsahoval najdôležitejšie osobnosti zo začiatkov pamiatkovej starostlivosti z konca 19. a začiatku 20. storočia. Záujem sa sústredil na Viktora Myskovszkého a Jozefa Könyökiho - učiteľov kreslenia, Petra Gereczea - historika umenia, Alberta Petrika - architekta a Kornela Divalda - spisovateľa, historika umenia a fotografa. Po viacročnom namáhavom bádaní po dielach týchto osobností sa výsledky postupne predstavujú vo forme výstav, konferencií a publikácií.
   Budapeštiansky pamiatkový úrad v roku 1999 vo svojich výstavných priestoroch usporiadal veľkolepú výstavu fotografií Kornela Divalda z rokov 1900 - 1919, z oblastí bývalého Horného Uhorska, dnešného Slovenska, pod názvom "A szentek fuvarosa", čo možno preložiť ako "Povozník svätých". V rámci prípravy na výstavu odborní pracovníci dokumentácie úradu spracovali život a dielo Divalda do podoby knižného vydania a vydali v edícii Forráskiadványok III. pod tým istým názvom ako na výstave. V knihe sú zachytené fotografie pamiatkových objektov, ich interiérov, hnuteľné pamiatky, ale aj textílie a ľud v krojoch, ktoré Kornel Divald v rokoch 1909 až 1919 systematicky spracovával v pamiatkovej topografii chodiac po župách Spiš, Šariš, Hont, Liptov, Bars, Orava, Zvolen, Turiec a Trenčín. Precestoval aj Gemer, ale prácu nedokončil, chýba aj okres Orava, Nitra, Bratislava a Abov, ktoré taktiež čiastočne zmapoval ale nespracoval.
   Krásna kniha je ukážkou, ako sa dá spracovať nesmierne množstvo dokumentačných materiálov na odbornej vedeckej úrovni a prezentovať tak svoju prácu pred širokou odbornou i laickou verejnosťou, o nadšencoch pamiatok a klenotov minulosti ani nehovoriac.
   Veľký kolektív pracovníkov, najmä z dokumentačných oddelení pod vedením zostavovateľa Istvána Bardolyho a pracovníčky fotografického archívu Ibolyi Cs. Plank, rozdelil materiál na jednotlivé časti, z ktorých vznikli kapitoly o živote a práci Kornéla Divalda, jeho zážitkoch pri topografickom mapovaní pamiatok v teréne a podrobné zoznamy hnuteľných a nehnuteľných pamiatok, ktoré autor zvečnil na fotografiách. Takisto podávajú prehľad o systéme práce prvých pamiatkarov v Uhorsku, o ich prvoradom záujme o druhové členenie historických architektúr, ale i ich záujme o ľudovú kultúru, kroje a iné textílie a umelecko-remeselnú prácu levočského zlatníka Jána Szilassyho.
   V prvom príspevku Terézia Kerny opisuje cesty K. Divalda v rokoch 1900 - 1919 po Hornom Uhorsku, za účelom topografického zmapovania pamiatok v teréne. Divald si nie náhodou vybral oblasti Horného Uhorska. Jednak mal k nim vlastenecký vzťah, jednak tu boli oblasti spomínané vo vtedajšej odbornej literatúre ako bohaté na pamiatky, ale doposiaľ neprebádané. Toto ho, ako človeka túžiaceho po nových objavoch, neodolateľne priťahovalo a rozhodlo o výbere lokalít. Nadviazal vzťahy s miestnymi združeniami, organizáciami i osobami, študoval práce venované téme pamiatok, napríklad Viktora Sasinka, cirkevného historika z Kláštora pod Znievom v Turci, Arnolda Ipolyiho, ktorý sa venoval oblasti Bratislavskej župy a Žitného ostrova, Viktora Myskovszkého, košického profesora kreslenia, ktorého pútali predovšetkým stredoveké a renesančné pamiatky, a iných. Kornela Divalda ovplyvnila aj tvorba jeho otca, Károlya Divalda, ktorý už v roku 1882 chcel vydať na vlastné náklady sériu fotografií pamiatok Uhorska.
   Záujem Kornela Divalda sa sústredil najmä na stredoveké pamiatky, jeho srdcu najbližšie obdobie gotiky. Boli to predovšetkým gotické krídlové oltáre, alebo aj ich roztrieštené zvyšky, ktoré sa pokúšal zostaviť a ktoré podrobne fotograficky dokumentoval. Svoju prvú veľkú cestu po Hornom Uhorsku uskutočnil už v roku 1899 pravdepodobne pod vplyvom V. Myskovszkého a jeho kresieb o tzv. spišskej renesancii. Výsledky publikoval vo viacerých záujmových i odborných časopisoch. Na tejto ceste ho zaujali aj interiérové dekorácie - nástenné maľby a zariadenia a aj ostatné druhy pamiatok. Rozhodol sa preto, že bude systematickejšie topograficky spracovávať nie jednotlivé oblasti záujmu, ale ucelené regióny a v nich sa nachádzajúce všetky pamiatky. Rozhodol sa začať župou Šariš a onedlho aj Spiš, kde ho na vypracovanie zoznamu pamiatok a ich popis a zdokumentovanie pozvala Historická spoločnosť župy Spiš. Divald tu pracoval v rokoch 1903 - 1904. Výsledky publikoval v trojdielnej knihe, ktorá vychádzala postupne v rokoch 1905 - 1907. Kniha mala veľký úspech a dostával návrhy na spracovanie ďalších žúp, respektíve miest (napríklad Bardejova). Medzitým dokumentoval aj zozbieraný materiál novovzniknutého Šarišského múzea v Bardejove a Rákocziho múzea v Košiciach. Organizoval výstavy zo zbierok týchto múzeí a pripravil katalógy. V roku 1903 vyšla v Prešove menšia knižka s názvom Prešovské kostoly a napísal aj štúdiu o barokových nástenných interiérových maľbách v zničenom kaštieli v Šarišských Michaľanoch, ktorý zbúrali v roku 1904. Všetko, čo považoval za zaujímavé a užitočné zvečniť pre budúcnosť, fotografoval aj na sklenené platne. Aby získal čiastočnú náhradu výdavkov spojených s cestovaním a fotografovaním, ponúkol K. Divald svoje sklenené platne MOB-u - Štátnej pamiatkovej komisii, ktorá nahradila Dočasnú pamiatkovú komisiu. Počet fotografických platní presiahol číslo 700, z ktorého najmenej 500 bolo na vysokej a bezchybnej fotografickej úrovni. Veľkosť platní bola 13 x 18 cm. V roku 1908 začal s topografiou Zvolenskej župy, ktorú dokončil v roku 1909. Pokračoval spracovaním zbierok banskoštiavnického múzea, ktoré umiestnili do opraveného Starého hradu. Neustále ho uchvacovali krídlové oltáre, popri nich aj ďalšie kostolné vybavenie - sochy, kríže, svietniky, epitafy, monštrancie, lavice a iné zariadenie. Upozorňoval komisiu na častý zlý až havarijný stav pamiatok a aj na základe toho vznikol prvý návrh zákona o ochrane hnuteľných pamiatok. V roku 1911 precestoval 360 sídiel Trenčianskej župy. Po vypuknutí prvej svetovej vojny bola systematická práca narušená a Divald sa venoval dokumentovaniu narušených, alebo čiastočne zničených pamiatok. Precestoval oblasti s drevenými kostolíkmi v Šariši a zdokumentoval spustošený Zborov, Svidník a iné.
   V roku 1917 dokončil topografiu okresu Bardejov, Prešov a Sabinov a plánoval precestovať a spracovať ďalšie okresy, ale v roku 1919 osud mu určil nastúpiť do archeologického oddelenia Národného múzea v Budapešti a zostať tam až do smrti.
   Aký bol systém jeho práce? Autorka uvádza, že postupoval v poradí záujmu: 1. cirkevné pamiatky - kostoly, kláštory, fary, cirkevné zariadenia, zbierky; 2. svetské stavby - hrady, kaštiele, obytné domy, školy, zbierky. Stavebný popis bol veľmi stručný, skôr poznámkový, niekedy aj s náčrtom pôdorysu. Upozorňoval na nutnosť ďalšieho spracovania, napríklad zamerania, fotografovania. Nasledoval podrobný popis interiérov. V kostoloch registroval všetky oltáre, sochy, tabuľové maľby, reliéfy, lavice, zvony a iné z umeleckohistorického hľadiska dôležité veci. Väčšinou jednotlivé predmety očísloval a viac alebo menej popísal. Venoval sa najmä obšírnemu popisu krídlových oltárov a ostatné vyjadril len stručne, alebo ich len registroval. Neskúmal cintoríny, náhrobné pomníky ani pamätníky. Najpodrobnejšie sú zdokumentované pamiatky Šarišskej a Spišskej župy. K popisu nepoužíval údaje z archívov, z farských úradov matriky ani knižničné materiály. Jeho záujem sa obracal aj na život na dedine a oduševnene zbieral drobné úžitkové predmety, textil, keramiku, čipky, sklo a iné. Jeho rukopisy spolu s fotografickými dokumentmi sú i napriek mnohým nedostatkom nevyčerpateľným zdrojom poznatkov.
   János Végh v kapitole Kornel Divald a krídlové oltáre poukazuje na skutočnosť, že najdôležitejším prvkom kostola pre Divalda bol oltár, najmä gotický krídlový oltár. Považoval ho za zaujímavejší a hodnotnejší ako oltár renesančný alebo barokový. Zmýšľal v duchu vtedajšieho názoru pamiatkarov a verejnosti. Na podrobné zmapovanie kostolov a hlavne oltárov ho hnala myšlienka ochrany a zachovania týchto hnuteľných pamiatok, lebo pomerne veľký počet z nich bol pod zámienkou regotizácie, obnovy a prestavby kostolov vyvezený najmä na viedenské umelecké trhy. Jednou z najvýznamnejších prác Divalda bolo spracovanie topografie Spišskej župy, ktorej druhý diel je venovaný maliarstvu a sochárstvu, ako aj maľovaným krídlovým oltárom.
   Spracovanie bolo na vysokej odbornej úrovni vtedajšej doby, hodnotiace, datovacie a objavné, vyrovnalo sa niektorým nemeckým alebo rakúskym prácam tohto charakteru. Divaldovi sa napríklad v Levoči ukázala najdôležitejšou otázka tvorby Majstra Pavla a jeho väzba na oltár Veita Stossa v Krakove, ktorá je platná až dodnes. Porovnával sochy oltára a Pavlove sochy mimo hlavného oltára so sochami v iných mestách, a ako prvý začal používať analogickú, porovnávaciu metódu na určenie autorstva a datovania. Podrobne sa zaoberal aj ikonografickými znakmi, ktoré boli dôležité pri určovaní svätcov. Okrem vysoko odborného spracovania oltárov Spišskej župy, topograficky zmapoval aj oltáre iných oblastí, ale tieto štúdie zostali na úrovni objaviteľskej, priekopníckej, bez kvalitného dohotovenia.
   Kapitola Andrása Grotteho o Kornelovi Divaldovi a umeleckom zlatníctve konštatuje, že z písomných pozostalostí je to len 350 strán, ktoré sa venujú zlatníckym liturgickým predmetom a aj to len tým starším, do konca 18. storočia. Pri súpise týchto pamiatok Divald často nezaznamenal zlatnícku značku alebo iniciály, respektíve nepoznamenal, že na predmete nie je žiadny znak a tým sťažil identifikovanie predmetu. Venoval sa najmä monštranciám, kalichom, paténam, relikviárom. Autor tejto kapitoly upozorňuje na ťažké identifikovanie niektorých predmetov a porovnáva ich v tabuľkovej časti s identifikovaním predmetov podľa E. Toranovej, z knihy Zlatníctvo na Slovensku.
   Štúdia Idy B. Bobrovszkej s názvom Kornél Divald a textílie prezentuje terénnu prácu Divalda pod vedením Komisie pre múzeá a knižnice, ktorú začal v roku 1905. Najhlbšie spracoval textílie v župách Šariš , kde navštívil 119 lokalít a v 62 evidoval aj textílie, na Spiši 112 a z nich v 34 popísal rôzne druhy textílií. Niekde zaznamenal aj nález východných perzských kobercov, napríklad v Spišskom Podhradí 12, Kežmarku 25, alebo v Levoči 20 kusov oltárnych obrusov. Chybou bolo, že nezaznamenal rozmery textílií. Konštatoval, že mnohé, najmä hnuteľné textilné pamiatky, ale aj iné predmety patriace cirkvi nie sú dobre uložené a chránené a teda sú v ohrození. Napísal niekoľko štúdií, v ktorých sa ako jeden z prvých autorov venoval historickému vývoju textilného remeselného umenia.
   Najobsiahlejšou časťou knihy je kapitola Ibolyi Cs. Plank s názvom "Ihneď nachystám svoj aparát". Autorka začína opisom bardejovského rodinného zázemia Kornela, ktoré vo veľkej miere ovplyvnilo jeho celý život. Otec Karol Divald, lekárnik, podnikateľ a nadšený amatérsky fotograf Vysokých Tatier, ich štítov, morských ôk, vodopádov, prírody a priľahlých oblastí už v rokoch 1860 - 1870, upútal pozornosť kvalitnými veľkorozmerovými sklenenými platňami a z nich vyrobenými fotografiami. Sprístupnil tým doposiaľ pre mnohých neznáme a neprístupné pohľady na krajinu. Bol učiteľom techniky fotografovania svojmu najmladšiemu synovi Kornelovi, ktorý ho sprevádzal na horolezeckých tatranských výletoch a ktorý sa neskôr stal historikom umenia a začiatkom 20. storočia jedným z najvýznamnejších fotografov historickej architektúry a hnuteľných pamiatok. Autorka opisuje začiatky jeho práce, počiatočné ťažkosti pri hľadaní systému mapovania terénu, postupného vývoja a kryštalizovania metodiky spracovávania topografie. Oboznamuje čitateľa s Kornelom ako fotografom, pamiatkarom a cestovateľom, ktorý si písal podrobný denník zo svojich ciest (zachovaný v rodine dedičov Divalda dodnes). Cituje z denníka jeho zážitky, postrehy a názory. Venuje sa aj jeho širokému záberu záujmu a vedomostí od architektúry, cez zlatnícke remeslo, textílie, ľudovú kultúru, muzeológiu a pamiatkovú ochranu až po vedecké topografické spracovanie terénu a technicky kvalitné fotografovanie.
   Z bohatého poznámkového aparátu čitateľ získa zoznam jeho najdôležitejších publikovaných prác, dozvie sa, že jeho fotografie sú uložené nielen v Štátnom pamiatkovom úrade - OMvH, ale aj v Maďarskej národnej galérii, v archíve Národopisného múzea a archíve Maďarskej akadémie vied. Autorka mala k dispozícii aj Divaldove rukopisné poznámkové zošity (v rodinnom majetku dedičov) z jednotlivých rokov, z ktorých vieme, koľko sklených platní použil na jednotlivé zábery, v ktoré dni navštívil určité lokality a čo v nich fotografoval so stručným popisom. Je to nesmierne inšpiratívne čítanie.
   Kniha od strany 130 až po stranu 465 obsahuje register lokalít, v ktorých Divald pracoval a pamiatok, ktoré fotografoval. Popisy sú doplnené textami zo súčasnej literatúry, medzi inými aj zo Súpisu pamiatok na Slovensku. Ide o lokality v župe Tekov (Bars), Hont, Liptov, Šariš, Spiš, Trenčín, Turiec a Zvolen.
   Záver knihy tvorí zoznam Divaldových originálnych pozitívov a negatívov, ktoré sa nachádzajú vo viacerých organizáciách v Maďarsku, ich inventárne čísla, rozmer, rok vyhotovenia, lokalita, fotografovaný predmet a použitý materiál na negatív i pozitív. Zoznam obsahuje 1 193 položiek.
   Bohatý menný a lokalitný register s uvedením aj slovenských názvov dopĺňa aj register ikonografických znakov používaných v texte a viažucich sa k určitým osobám. Všetko s uvedením strany použitia.
   Resumé zhŕňa obsah knihy v anglickom jazyku. Publikáciu ilustruje 340 fotografických záberov na rodinu Kornela Divalda a na prostredie v ktorom vyrastal, na jeho rukopisné poznámky a škice, na architektonické pamiatky - hrady, kostoly, kaštiele, mestskú architektúru, ľudovú architektúru a ich interiérové zariadenie. Na pamiatky umeleckých remesiel - maľby, sochy, liturgické zlatnícke predmety, kováčske práce, textilné predmety, paličkované čipky, kroje a ľudí na dedinách. Na záhrady pri kaštieľoch, a na vojnou zničené pamiatky.

pripravil kontakt zaradené

: Ing. arch. Júlia Takátsová : julia.takatsova@stonline.sk : rok 2006