Turecko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Slovo Turecko môže (z dnešného pohľadu menej vhodne) označovať aj Osmanskú ríšu, pozri Osmanská ríša.
Turecká republika
Vlajka Turecka Znak Turecka
Vlajka Znak
Národné motto:
Yurtta Sulh, Cihanda Sulh
(Mier vo vlasti, mier vo svete)
Štátna hymna:
İstiklâl Marşı
Turkey (orthographic projection).svg
Miestny názov  
 • dlhý Türkiye Cumhuriyeti
 • krátky Türkiye
Hlavné mesto Ankara
°′ .š. °′ .d.
Najväčšie mesto Istanbul
Úradné jazyky turečtina


Štátne zriadenie
zakladateľ
prezident
predseda vlády		 parlamentná republika
Mustafa Kemal Atatürk
Recep Tayyip Erdoğan
Ahmet Davutoğlu
Vznik 1923
Susedia Bulharsko, Grécko, Irak, Sýria, Irán, Arménsko, Azerbajdžan, Gruzínsko
Rozloha
 • celková
 • voda (%)		  
783 562 km² (36.)  
9 820 km² (1,26 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (2009)
 • sčítanie (2008)
 • hustota (2009)		  
74 816 000 (17.)
71 517 100
95.5/km² (102.)
HDP
 • celkový
 • na hlavu (PKS)		 2008
915 212 000 000 $ (15.)
13 138 $ (16.)
Mena Turecká líra (TRY)
Časové pásmo
 • Letný čas		 (UTC+2)
(UTC+3)
Medzinárodný kód TUR / TR
Medzinárodná poznávacia značka TR
Internetová doména .tr
Smerové telefónne číslo +90
Gramotnosť: 100%

Turecko, dlhý tvar Turecká republika, je euroázijská krajina, ktorá sa rozprestiera v Malej Ázii a na časti Balkánskeho polostrova.

Prevažná časť krajiny patrí k Ázii. Turecko obmývajú štyri moria a susedí s viacerými krajinami. V európskej časti sú to Bulharsko a Grécko a v ázijskej časti má spoločné hranice s Gruzínskom, Arménskom, Azerbajdžanom, Iránom, Irakom a Sýriou.

Turecko je prevažne hornatá krajina. Nížiny sa nachádzajú len v európskej časti. Príjemné pláže sú na pobreží Egejského mora a v južnom Turecku pri Stredozemnom mori.

Obyvateľstvo sa skladá prevažne z Turkov a národnostných menších, z ktorých najväčšie zastúpenie majú Kurdi. Turci vyznávajú islamské náboženstvo.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Searchtool.svg Pozri aj: Osmanská ríša
Searchtool.svg Pozri aj: Malá Ázia
Modrá mešita v Istanbule

Starovek[upraviť | upraviť zdroj]

Turecké územie patrí k najstarším trvalo osídleným regiónom na svete. Najstaršie obydlia vznikajú ešte v neolite (Çatalhöyük). Prvou ríšou, ktorá na území dnešného Turecka existovala v staroveku bola Chetitská ríša, približne v dobe od 18. do 13. stor. pred Kristom. Po rozpade ríše Chetitov sa najdôležitejším štátom stala Frýgia, až pokiaľ ju v 7. stor. pred Kr. nerozvrátili kmene Cimmerčanov. Medzi najvýznamnejšie nástupnícke štáty Frýgie patrili Lýdia, Caria a Lýcia. Lýďania a Lýcania hovorili indoeurópskym jazykom, no tento mal aj mimo-indoeurópske prvky, charakteristické pre Chetitov.

Už od 12. stor. pred Kr. bolo západné pobrežie Anatólie kolonizované aiolskými, dórskymi a iónskymi Grékmi. V 8 stor. Gréci kolonizovali celé severné (Pontos) a južné pobrežia. V 6.-5. storočí bola Anatólia dobytá Peržanmi, s ktorými viedli Gréci vojny. Nakoniec Anatóliu dobyl Alexander Macedónsky. Po jeho smrti sa rozpadla na niekoľko helenistických štátov (Bitýnia, Kapadócia, Pergamon a Pontos). Mnoho gréckych obyvatelov sa usadilo v rôznych častiach Anatólie, čo viedlo k hellenizovaniu celej oblasti. Tieto štáty nemali dlhé trvanie a do konca 1. stor. pred Kr. všetky ovládla Rímska ríša. Po jej rozdelení, v roku 395 územie dnešného Turecka pripadlo Byzantskej ríše.

Osmanská ríša[upraviť | upraviť zdroj]

Už 11. storočia dochádzalo k osídľovaniu tureckým obyvateľstvom. V roku 1299 sa Osman I. stal prvým sultánom Osmanskej ríše, ktorá ako moslimský štát začala ťaženia do Európy, Ázie i Afriky. Sultán ako hlava Osmanskej ríše mal neobmedzenú (absolútnu) moc. Počas tohto obdobia väčšina obyvateľov Anatólie, ktorí boli gréckeho pôvodu sa islamizuje a poturčuje. Gréci sa udržali iba na pobrežiach, v Kappadócií a vo veľkých mestách, kde žili aj Židia a Arméni.

Osmanská ríša zanikla v roku 1923, kedy Mustafa Kemal Atatürk založil republiku. Ten sekularizoval štát a zaviedol mnohé iné reformy s ďalekosiahlymi dôsledkami. V tomto roku bola podpísaná Grécko-turecká výmena obyvateľov, potom, čo boli grécke vojská porazené. 2 000 000 Grékov opustilo Turecko, naopak do Turecka prišlo približne 500 000 gréckych moslimov, pričom mnohí rozprávali grécky, albánsky či bulharsky, ale v očiach Grékov boli označovaní ako Turci.

Levent, Istanbul

Turecko sa i napriek tomu potýkalo s ekonomickými a politickými problémami, najmä v druhej polovici 20. storočia. V Turecku žije vyše okolo dvadsať miliónov Kurdov a vzťah tureckej vlády k tejto národnostnej menšine dosiaľ nie je úplne doriešený.

Ďalším problémom súčasného Turecka je neschopnosť vyrovnať sa s vlastnou minulosťou (napríklad turecká vláda donedávna odmietala pripustiť turecký podiel na genocíde Arménov v priebehu 1. svetovej vojny), s náboženskou neznášanlivosťou (namierenou hlavne proti kresťanom žijúcim na území Turecka – Grékom, Arménom…) a nacionalizmom (opäť namiereným proti netureckým národnostiam žijúcim v Turecku – Kurdom a ďalším). Stále nevyriešená zostáva aj otázka severnej časti Cypru, ktorú Turecko de facto okupuje.

Geografia[upraviť | upraviť zdroj]

Územie Turecka má zhruba obdĺžnikový tvar, je cez 1 600 km dlhé a 800 km široké. Pokrýva plochu 779 452 km² (vrátane jazier), z toho leží v Európe na Balkánskom polostrove 23 764 km² (3 % územia)[1] a ostatných 755 688 km² (97 % územia) leží v juhozápadnej Ázii na polostrove Malá Ázia (nazývanom tiež Anatólia). Anatólsku časť od Európy oddeľuje úžina Bospor, Marmarské more a Dardanely – toto je aj jediná morská spojnica medzi Čiernym morom a Stredozemným morom. Najvyšší vrch európskej časti je Mahya Dağı (1 031 m).

Európsku časť Turecka tvorí Východná Trácia alebo Rumélia, hraničiaca s Bulharskom a Gréckom. Ázijská časť, Anatólia, je značne hornatá. Uprostred sa rozkladá náhorná plošina. Pobrežné roviny sú úzke, medzi nimi a centrálnou plošinou leží pohorie Taurus (pozdĺž pobrežia Stredozemného mora) a pohoria Pontus a Köroğlu pozdĺž pobrežia Čierneho mora. Východné Turecko je najmohutnejšou časťou krajiny. Pramenia tu rieky Eufrat, Tigris a Aras, leží tu jazero Van a najvyššia turecká hora Ararat (5 137 m).

Súčasný prezident Recep Tayyip Erdoğan.
Hora Ağrı (Ararat) je s 5137 metrami najvyšší vrch Turecka
Fethiye

Politika[upraviť | upraviť zdroj]

Turecko je parlamentná zastupiteľská demokracia. Od založenia v roku 1923 sa v Turecku vyvinula silná tradícia sekularizmu. [2] Legálny rámec krajiny spravuje turecká ústava. Stanovuje hlavné princípy vládnutia a ustanovuje Turecko ako unitárny a centralizovaný štát. Prezident republiky je hlava štátu a má zväčša iba ceremoniálnu rolu. Prezident je volený na päťročné obdobie v priamych voľbách, pričom prvým priamo zvoleným prezidentom je ten súčasný, Recep Tayyip Erdoğan.

Exekutívna moc je vykonávaná premiérom a Radou ministrov, ktorú spoločne tvoria vládu, zatiaľ čo legislatívna moc je zaopatrená v jednokomorovom parlamente, vo Veľkom národnom zhromaždení Turecka. Súdnictvo je nezávislé na exekutíve a legislatíve, a Ústavnému súdu je daná právomoc rozhodnúť ohľadne súladu veci s právnym rámcom a ústavou krajiny. Rada štátu slúži ako posledná inštancia na odvolanie v administratívnych prípadoch, kým Apelačný odvolací súd slúži pre všetky ostatné prípady.[3]

Premiér je volený parlamentom počas hlasovania o dôvere vláde a je zvyčajne hlavou politickej strany, ktorá má najviac kresiel v parlamente. Súčasný premiér je Ahmet Davutoğlu, ktorý je zároveň od 27. augusta 2014 aj lídrom Strany spravodlivosti a rozvoja (AKP). Po všeobecných voľbách v roku 2015 ohlásil Davutoğlu rezignáciu, keďže AKP stratila väčšinu, ostane však dočasným premiérom, pokiaľ nebude sformovaná nová vláda.

Všeobecné volebné právo pre obe pohlavia platí v Turecku od roku 1933, pričom právo hlasovať má každý turecký občan, ktorý dovŕšil 18 rokov. Do parlamentu sa volí 550 poslancov na štvorročné obdobie v proporčnom systéme v rámci 85 volebných okrskov. Ústavný súd má možnosť zastaviť verejné financovanie pre politické strany, ktoré popierajú sekularizmus, či sú naopak separatistické, môže aj úplne zakázať ich existenciu.[4][5] Prah zvoliteľnosti je nastavený na vysokých 10% hlasov.[6]

Podporovatelia Atatürkových reforiem sú nazývaní kemalisti, ich protipól tvoria islamisti, a oba tábory sa líšia v názore na úlohu náboženstva vo verejnom živote.[7] Kemalistická pozícia spája prvky demokracie s laickou ústavou a pozápadneným sekularizovaným životným štýlom , kým podporuje štátne zásahy v ekonomike, školstve a inej verejnej sfére.[7] Od osemdesiatych rokov 20.storočia spolu so vzrastom príjmovej nerovnosti a vzdialením sociálnych tried narástol vplyv islamského populizmu, hnutia podporujúceho podriadenosť autorite, komunálnu solidaritu a sociálnu spravodlivosť, hoci to, čo presadzuje, je v praxi často sporné.[7]

Ľudské práva v Turecku boli subjektom kontroverzie a medzinárodného odsúdenia. Medzi rokmi 1998 a 2008 Európsky súd pre ľudské práva vykonal viac ako 1600 rozsudkov proti Turecku pre porušenia ľudských práv, obzvlášť ohľadne práva na život a zákazu mučenia. Iné oblasti, ako práva Kurdov, žien a slobody tlače, tiež priťahujú kontroverziu. Súčasný stav ľudských práv v Turecku sa javí ako značná prekážka vstupu krajiny do EÚ.[8] Podľa Výboru na ochranu novinárov (VON) zaviedla vláda AKP jedny z najväčších zásahov proti slobode médií na svete.[9] Veľké množstvo novinárov bolo zatknutých kvôli obvineniam z „terorizmu“ a „protištátnych aktivít“ (prípady Ergenekon a Balyoz), zatiaľ čo tisíce ďalších boli vyšetrovaných kvôli „pošpiňovaniu tureckosti“ či „urážaní islamu“ v snahe zasiať samokorektúru.[9] V roku 2012 identifikoval VON 76 uväznených novinárov, z čoho 61 priamo za ich prácu, čím Turecko predčilo aj krajiny ako Irán, Eritrea či Čína, [9] taktiež 9 uväznených hudobníkov za ich tvorbu znamená pre Turecko 3. Miesto na svete po Rusku a Číne.[10] Bývalý hovorca Ministerstva vnútra USA, Philip J. Crowley, vyhlásil, že USA majú „široké obavy ohľadne trendov zahŕňajúcich zastrašovanie novinárov v Turecku.“[11] Krajina má podľa organizácie Freedom House hodnotenie ‘čiastočne slobodná’.[12]

Právo[upraviť | upraviť zdroj]

Turecký právny systém je plne integrovaný s právnym systémom kontinentálnej Európy. Napríklad turecké občianske právo do seba inkorporovalo prevažne prvky švajčiarskeho občianskeho zákonníka a nemeckého obchodného zákonníka. Administratívne právo sa ponáša na francúzskeho náprotivka, trestný zákonník zase na ten taliansky.[13]

Turecko prevzalo princíp deľby moci. V súlade s týmto princípom je súdna moc vykonávaná nezávislými súdmi konajúcimi pre turecký národ. Nezávislosť a organizácia súdov, bezpečnosť funkčeného obdobia sudcov a verejných žalobcov, profesia sudcov a prokurátorov, kontrola sudcov a prokurátorov, vojenských súdov a ich organizácia, a práva a povinnosti najvyšších súdov sú všetky regulované v tureckej ústave.[14]

Podľa Článku 142 Tureckej ústavy sú organizácia, povinnosti a jurisdikcia súdov, ich fungovanie a súdne procedúry regulované právom. V súlade s vyššie zmieneným článkom tureckej ústavy a ďalších týkajúcich sa zákonov sa dá turecký súdny systém klasifikovať do troch hlavných kategórií, ktorými sú Súdne dvory, Správne súdy a Vojenské súdy. Každá kategória zahŕňa súdy prvej inštancie a najvyššie súdy. Navyše tu funguje aj Súd jurisdikčných sporov, ktorý zasadá v prípadoch, ktoré nie sú jasne zaraditeľné do jednej z troch kategórií.[14]

Vymáhateľnosť práva v Turecku je vykonávaná rôznymi odbormi (ako Generálne riaditeľstvo bezpečnosti a Generálne veliteľstvo žandárstva) a agentúrami, pričom všetky konajú pod vedením premiéra a najmä ministra vnútra. Podľa údajov z tureckého Ministerstva spravodlivosti bolo v novembri 2008 v tureckých väzniciach asi 100 000 ľudí, čo predstavuje dvojnásobný nárast oproti roku 2000.[15]

Diplomatické vzťahy[upraviť | upraviť zdroj]

Potom, ako sa Turecko stalo jedným z prvých členov Rady Európy v roku 1949, podpísalo Ankarskú dohodu o pridruženom členstve v EHS v roku 1963, vstúpilo do colnej únie s EÚ v roku 1995, aby začalo vyjednávania o plnom členstve v únii v roku 2005.[16]

Turecko je zakladajúcim členom Organizácie spojených národov (1945),[17] OECD (1961),[18] OIC (1969),[19] OBSE (1973),[20] ECO (1985),[21] BSEC (1992),[22] D-8 (1997)[23] a G-20 (1999).[24] Turecko bolo členom Bezpečnostnej rady OSN v rokoch 1951-1952, 1954-1955, 1961 a 2009.2010.[25] V septembri 2013 sa krajina stala členom Ázijského kooperačného dialógu (ACD).

V súlade s tradičnou prozápadnou orientáciou boli na dôležitom mieste tureckej zahraničnej politiky vždy vzťahy s Európou. Turecko sa stalo jedným z prvých členov Rady Európy v roku 1949, podalo prihlášku na pridružené členstvo v EHS (predchodcovi EÚ) v roku 1959, aby sa stalo pridruženým členom Ankarskou dohodou v roku 1963. Po dekádach politických vyjednávaní podala krajina prihlášku na plné členstvo v EHS v roku 1987, stala sa pridruženým členom ZEÚ v roku 1992, v roku 1995 vstúpilo do colnej únie s EÚ a boli s nim začaté formálne vyjednávania o prístupe do EÚ v roku 2005.[16] Dnes je členstvo v EÚ považované za štátnu politiku a strategický cieľ krajiny.[26] Turecká podpora Severného Cypru naďalej komplikuje vzťahy s EÚ a ostáva významnou prekážkou vstupu krajiny do únie. [27]

Ďalšia charakteristická črta tureckej zahraničnej politiky je dlhoročná orientácia štátu na strategickú alianciu s USA.[28][29] Spoločná hrozba, stelesnená počas Studenej vojny Sovietskym zväzom, viedla ku členstvu Turecka v NATO roku 1952, čím sa zaistili blízke bilaterálne vzťahy s Washingtonom. Následne Turecko profitovalo z americkej politickej, ekonomickej a diplomatickej podporty, vrátane v kľúčovom aspekte ako prihláška krajiny do EÚ.[30] V prostredí po konci Studenej vojny sa geostrategická poloha Turecka zmenila na jeho blízkosť ku Blízkemu a Strednému východu, Kaukazu a Balkánu.[31]

Nezávislosť turkických štátov od ZSSR v roku 1991, s ktorými Turecko zdieľa spoločné kultúrne a jazykové dedičstvo, umožnila Turecku rozšíriť jeho ekonomické a politické vzťahy hlboko do Strednej Ázie,[32] a tak umožnila dokončenie finančne náročného projektu ropovodu a plynovodu z azerbajdžanského Baku do tureckého prístavu Ceyhan. Ropovod Baku–Tbilisi–Ceyhan je súčasťou tureckej zahraničnopolitickej stratégie, stať sa energetickým privádzačom pre Západ. Turecká hranica s Arménskom však ostáva stále zatvorená za tureckú podporu Azerbajdžanu počas vojny v Náhornom Karabachu.[33]

Počas vlády AKP vzrástol vplyv krajiny v bývalých oblastiach Osmanskej ríše na Blízkom východe a Balkáne, na základe doktríny „strategickej hĺbky“ (termín zaviedol Ahmet Davutoğlu) ako definíciu pre vzrastajúce turecké angažovanie sa v regionálnej zahraničnej politike, nazývané aj neo-osmanizmus.[34][35] Po Arabskej jari v decembri 2010 a rozhodnutiach AKP smerom k podpore istých opozičných skupín v zasiahnutých krajinách sa zhoršili vzťahy s viacerými arabskými štátmi – od začiatku občianskej vojny so susednou Sýriou a po zvrhnutí prezidenta Muhammada Mursího v roku 2013 s Egyptom.[36][37] V roku 2014 Turecko nemalo diplomatické zastúpenie na úrovni veľvyslanca v Sýrii, Egypte a Izraeli. Diplomatické vzťahy s posledne menovanou krajinou sa zhoršili po izraelskom bombardovaní Pásma Gazy.[38][39] Tým pádom ostalo Turecku v Levante (s nedávnymi bohatými nálezmi zemného plynu) iba málo spojencov,[40][41] čo je v priamom rozpore s pôvodnými plánmi vtedajšieho ministra zahraničných vecí a terajšieho premiéra Davutoğlua na zahranično-politickú doktrínu „žiadnych problémov so susedmi“.[42][43] [44]

Turecko už od päťdesiatych rokov 20.storočia udržiava jednotky v medzinárodných misiách v rámci OSN a NATO, vrátane peacekeepingových misií v Somálsku a bývalej Juhoslávii a podpory koaličných vojsk v Druhej vojne v Perzskom zálive. Turecko má taktiež 36 000 vojakov na Severnom Cypre, hoci ich prítomnosť je kontroverzná,[45] a asistuje Irackému Kurdistanu s bezpečnosťou.[46] Turecko má v rámci americkej stabilizačnej misie v Afganistane a pod NATO patriaceho ISAFu vojakov od roku 2001.[47] Od roku 2003 dodáva Turecko vojenský personál pre Eurocorps a zúčastňuje sa na iniciatíve EU Battlegroups.[48]

Ozbrojené sily[upraviť | upraviť zdroj]

Turecké ozbrojené sily sa zaraďujú početne ako druhá najväčšia bojová sila v rámci NATO hneď po Ozbrojených silách USA. Turecko vstúpilo do Aliancie v roku 1952.[49]

Turecké ozbrojené sily pozostávajú z pozemných síl, námorníctva a vzdušných síl. Turecké žandárstvo a Turecká pobrežná stráž operujú pod Ministerstvom vnútra v čase mieru, hoci sú v čase vojny podriadené veliteľstvám pozemných, resp. námorných síl.[50]

Náčelník Generálneho štábu je menovaný prezidentom a je zodpovedný premiérovi. Rada ministrov je zodpovedná parlamenu za záležitosti národnej bezpečnosti a adekvátnu prípravu ozdbrojených síl na obranu krajiny. Možnosť vyhlásiť vojnu a nasadiť turecké vojská v zahraničí či umožniť pobyt cudzích vojsk na území Turecka je plne v rukách parlamentu. [50]

Turecko má po armáde USA druhé najväčšie vojsko v rámci NATO, s odhadom 495 000 nasaditeľných vojakov podľa údajov NATO z roku 2011.[51] Turecko je jedným z piatich štátov NATO, ktoré sú súčasťou politiky zdieľania jadrových zbraní spolu s Belgickom, Holandskom, Nemeckom a Talianskom.[52] Na leteckej základni Incirlik je umiestnených celkovo 90 jadrových zbraní B61, 40 z nich je určených pre potreby Tureckých vzdušných síl, ich použitie však podlieha súhlasu NATO.[53]

Každý zdravý mužský občan Turecka, je povinný slúžiť v armáde v čase medzi troma týždňami a rokom, v závislosti na vzdelaní a lokalite pracoviska.[54] Turecko neuznáva výnimky na základe svedomia a neponúka civilnú alternatívu vojenskej službe.[55]


Turecko a Európska únia[upraviť | upraviť zdroj]

Cesta Turecka do Európy – a tým i do Európskej únie – začína už vznikom Tureckej republiky 29. októbra 1923, odkedy sa Turecko pokladá za súčasť Európy. Významnejšie pokusy o priblíženie sa však datujú až od doby po skončení 2. svetovej vojny.

  • 1948 patrí Turecko k zakladajúcim členským krajinám OECD
  • 1952 pristupuje Turecko k NATO
  • 1959 podáva žiadosť o členstvo v EHS
  • 1964 vstupuje do platnosti asociačná zmluva s EHS, kde sa hovorí o možnosti neskoršieho vstupu Turecka od EHS
  • 1987 podáva Turecko žiadosť o plné členstvo v ES
  • 1989 je táto žiadosť zamietnutá (nestabilné politické a hospodárske pomery)
  • 1996 colná únia s EÚ vstupuje do platnosti
  • 1997 sa na samite v Luxembursku EÚ vyslovuje za možné členstvo Turecka v EÚ, ale odmieta udeliť status kandidátskej krajiny
  • 1999 na samite v Helsinkách dostáva Turecko status kandidáta na prístup
  • 2002 posledná časť veľkej ústavnej reformy požadovanej od EÚ vstupuje to platnosti (zrušenie trestu smrti atď.)
  • 2004 nové trestné právo vstupuje do platnosti, v októbri odporúča Európska komisia rokovanie o vstupe, v decembri je oznámený termín rokovania (november 2005) s možným vstupom Turecka do EÚ najskôr v roku 2014.

Doprava[upraviť | upraviť zdroj]

TCDD – Železnice Tureckej republiky

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Turistický sprievodca Tureckom (slovensky)

  1. ↑ Turkish Odyssey: Turkey
  2. ↑ ÇARKOĞLU, Ali (2004). Religion and Politics in Turkey. Routledge, UK. ISBN 0-415-34831-5.
  3. ↑ Turkish Directorate General of Press and Information (17 October 2001). Turkish Constitution. Turkish Prime Minister's Office. archivované na [http://www.byegm.gov.tr/mevzuat/anayasa/anayasa-ing.htm originál z 3 February 2007 prístup: 16 December 2006.
  4. ↑ "Euro court backs Turkey Islamist ban", BBC, 31 July 2001. z 14 December 2006.
  5. ↑ "Turkey's Kurd party ban criticised", BBC, 14 March 2003. z 14 December 2006.
  6. ↑ Turkish Directorate General of Press and Information (24 August 2004). Political Structure of Turkey. Turkish Prime Minister's Office. archivované na [http://www.byegm.gov.tr/REFERENCES/Structure.htm originál z 3 February 2007 prístup: 14 December 2006.
  7. ↑ a b c (17 April 2008) The Cambridge History of Turkey. Cambridge University Press, 357–358. ISBN 978-0-521-62096-3. Prístup 13 June 2013.
  8. ↑ Human rights in Turkey: still a long way to go to meet accession criteria. European Parliament Human Rights committee: (26 October 2010). prístup: 9 February 2013.
  9. ↑ a b c Turkey's Press Freedom Crisis. Turkey's Press Freedom Crisis. Committee to Protect Journalists. prístup: 9 February 2013.
  10. ↑ Russia, China and Turkey top yearly list of music freedom violations. prístup: 19 February 2015.
  11. ↑ Seven journalists arrested in Turkey. The Guardian. (4 March 2011). prístup: 11 June 2013.
  12. ↑ Turkey. prístup: 29 January 2015.
  13. ↑ Turkish Legal System. prístup: 14 August 2014.
  14. ↑ a b THE JUDICIAL SYSTEM OF TURKEY. Ministry of Justice. prístup: 14 August 2014.
  15. ↑ "Turkish prisons house more than 100,000", Today's Zaman, 2008-12-15. z 2008-12-15.
  16. ↑ a b Chronology of Turkey-EU relations. Turkish Secretariat of European Union Affairs. archivované na [http://www.abgs.gov.tr/en/tur-eu_relations_dosyalar/chronology.htm originál z 15 May 2007 prístup: 30 October 2006.
  17. ↑ The United Nations Organization and Turkey. prístup: 12 June 2014.
  18. ↑ Turkey's Relations with the Organization for Economic Co-operation and Development (OECD). prístup: 12 June 2014.
  19. ↑ The Republic of Turkey and The Organization of The Islamic Conference. prístup: 12 June 2014.
  20. ↑ The Organization for Security and Co-operation in Europe (OSCE). prístup: 12 June 2014.
  21. ↑ Turkey's relations with the Economic Cooperation Organization (ECO). prístup: 12 June 2014.
  22. ↑ The Black Sea Economic Cooperation Organization (BSEC). prístup: 12 June 2014.
  23. ↑ D8. prístup: 12 June 2014.
  24. ↑ G-20. prístup: 12 June 2014.
  25. ↑ Türkiye'nin üyeliği kabul edildi. Hürriyet Daily News. (17 October 2008). prístup: 1 November 2010.
  26. ↑ Erdoğan: AB'ye tam üyelik, Türkiye'nin stratejik hedefidir (Turkish)/Erdogan:EU membership, Turkey's strategic target. Zaman: (2010-08-12). prístup: 2013-12-19.
  27. ↑ Mardell, Mark, "Turkey's EU membership bid stalls", BBC, 11 December 2006. z 17 December 2006.
  28. ↑ False Friends. Why the United States Is Getting Tough With Turkey. prístup: 6 April 2015.
  29. ↑ Turkey: Background and U.S. Relations. prístup: 6 April 2015.
  30. ↑ Turkey-EU-US Triangle in Perspective: Transformation or Continuity?. prístup: 4 August 2014.
  31. ↑ Turkish Foreign Policy towards the Balkans. prístup: 9 August 2014.
  32. ↑ İdris Bal. Turkish Foreign Policy in Post Cold War Era. Universal-Publishers. ISBN 978-1-58112-423-1. Prístup 2013.
  33. ↑ ELANCHENNY, Susae (2010). Breaking the Ice The Role of Civil Society and Media in Turkey-Armenia Relations An Evaluation of the 'Dialogue-Building between Turkey and Armenia' Project. Istanbul: Istanbul Kültür University. ISBN 605-4233-80-7.
  34. ↑ Taşpınar, Ömer (September 2008). Turkey's Middle East Policies: Between Neo-Ottomanism and Kemalism. Carnegie Endowment for International Peace. prístup: 5 June 2010.
  35. ↑ MURINSON, Alexander (December 2009). Turkey's Entente with Israel and Azerbaijan: State Identity and Security in the Middle East and Caucasus (Routledge Studies in Middle Eastern Politics). Routledge. ISBN 0-415-77892-1.
  36. ↑ Syria ratchets up tension with Turkey – warning it of dangers of rebel support. Euronews: (4 October 2013).
  37. ↑ Turkey, Egypt recall envoys in wake of violence. Bloomberg: (16 August 2013).
  38. ↑ Amanda Paul (2014-10-04). Turkey-Egypt Relations: at Rock-Bottom. Today's Zaman. prístup: 2014-11-19.
  39. ↑ Yaşar Yakış (2014-09-29). On Relations between Turkey and Egypt. Turkish Weekly. prístup: 2014-11-19.
  40. ↑ Greece, Egypt, Cyprus urge Turkey to quit gas search off island. Reuters: (2014-10-29). prístup: 2014-11-19.
  41. ↑ Egypt, Greece, Cyprus pledge to boost energy cooperation. Reuters: (2014-11-08). prístup: 2014-11-19.
  42. ↑ Policy of Zero Problems with our Neighbors. Turkish Ministry of Foreign Affairs. prístup: 2014-11-19.
  43. ↑ Piotr Zalewsky (2013-08-22). How Turkey Went From 'Zero Problems' to Zero Friends. Foreign Policy. prístup: 2014-11-19.
  44. ↑ Mark Lowen (2014-11-20). Erdogan's 'New Turkey' drifts towards isolation. BBC. prístup: 2014-11-22.
  45. ↑ RICHMOND, Oliver P. (1998). Mediating in Cyprus: The Cypriot Communities and the United Nations. Psychology Press. ISBN 978-0-7146-4877-4. Prístup 9 February 2013.
  46. ↑ "Turkey vows to provide all kinds of support for KRG's security", Today's Zaman, 21 November 2014. z 22 November 2014.
  47. ↑ Contribution of Turkish Armed Forces to Peace Support Operations. Turkish Armed Forces. prístup: 3 August 2014.
  48. ↑ Enter the EU Battle Groups. Chaillot Paper no.97. European Union Institute for Security Studies: (February 2007).
  49. ↑ Turkey's Relations with NATO. prístup: 12 June 2014.
  50. ↑ a b Turkish General Staff (2006). Turkish Armed Forces Defense Organization. Turkish Armed Forces. archivované na [http://www.tsk.mil.tr/eng/genel_konular/savunmaorganizasyonu.htm originál z 18 February 2009 prístup: 15 December 2006.
  51. ↑ Financial and Economic Data Relating to NATO Defence. NATO: (13 April 2012). prístup: 16 June 2013.
  52. ↑ Der Spiegel: Foreign Minister Wants US Nukes out of Germany (10 April 2009). Der Spiegel. (30 March 2009). prístup: 1 November 2010.
  53. ↑ Hans M. Kristensen. NRDC: U.S. Nuclear Weapons in Europe. (PDF) Natural Resources Defense Council, 2005. prístup: 1 November 2010.
  54. ↑ Vysoký komisár OSN pre utečencov (UNHCR), Directorate for Movements of Persons, Migration and Consular Affairs – Asylum and Migration Division (July 2001). Turkey/Military service. (PDF) UNHCR. archivované na [http://www.unhcr.org/home/RSDCOI/3c1622484.pdf originál z 22 November 2006 prístup: 27 December 2006.
  55. ↑ EBCO: European Bureau for Conscientious Objection. Ebco-beoc.eu. prístup: 4 September 2010.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Členské štáty
Vlajka NATO
Kandidátske štáty
Logo OECD
Členské štáty
Zástava Európskej únie
Kandidátske krajiny
Členovia
Flag of the Western European Union.svg
Pridružení členovia
Maďarsko · Island · Nórsko · Poľsko · Česko · Turecko
Pozorovatelia
Pridružení partneri
LocationAsia.png
Nezávislé štáty
EuropeLocation.svg
Ostatné územia
Sporné územia
Poznámky: ¹ Štáty a územia ležiace v Ázii, kultúrne a historicky patriace do Európy • ² Štáty a územia ležiace časťou svojho územia v Ázii
World Trade Organization Members.svg
Členovia
Partneri pre
spoluprácu
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Turecko&oldid=6107089“