Nemecko

Nemecká spolková republika
Vlajka Znak
Národné motto: Einigkeit und Recht und Freiheit (nem. Jednota a právo a sloboda)
Štátna hymna: Das Lied der Deutschen (tretia sloha)
Miestny názov
• dlhý	Bundesrepublik Deutschland
• krátky	Deutschland
Hlavné mesto	Berlín 52°31′ .š. 13°24′ .d.
Najväčšie mesto	Berlín
Úradné jazyky	nemčina
Demonym	Nemec, Nemka
Štátne zriadenie spolkový prezident spolková kancelárka	parlamentárna spolková republika Joachim Gauck Angela Merkelová
Vznik	Verdunská zmluva (843) 18. január, 1871 rozdelenie 23. máj 1949 zjednotenie 3. október 1990
Susedia	Francúzsko, Česko, Holandsko, Rakúsko, Švajčiarsko, Luxembursko, Belgicko, Dánsko, Poľsko
Rozloha  • celková  • voda (%)	357 021 km² (62.)   7 798 km² (2,2 %)
Počet obyvateľov  • sčítanie (2014)  • hustota ()	81 084 000 227/km² (58.)
HDP  • celkový  • na hlavu (PKS)	2008 3667 miliárd $ (4.) 40875 $ (16.)
Index ľudského rozvoja (2013)	0.920 (5.) –
Mena	Euro (€) (= 100 centov) (EUR)
Časové pásmo  • Letný čas	(UTC+1) (UTC+2)
Medzinárodný kód	DEU / DE
Medzinárodná poznávacia značka	D
Internetová doména	.de
Smerové telefónne číslo	+49
Gramotnosť: 99,9%

Nemecko, dlhý tvar Nemecká spolková republika, skr. NSR, (nem. Bundesrepublik Deutschland, BRD; v rokoch 1949 – 1990 skrátene neoficiálne ale často aj Západné Nemecko) je spolkový stredoeurópsky štát. Na severe susedí s Dánskom, obmýva ho Severné more a Baltské more, na východe susedí s Poľskom a Českom, na juhu s Rakúskom a Švajčiarskom a na západe s Francúzskom, Luxemburskom, Belgickom a Holandskom. Rozloha Nemecka je 357 021 km², pričom územie štátu sa nachádza v miernom podnebnom pásme. Úmerne k výsledkom sčítania ľudu v roku 2011 malo Nemecko k 30. septembru 2014 81,084 miliónov obyvateľov, čo z neho robí najľudnatejší štát Európskej únie. Jeho populácia už v rokoch 2003 až 2010 klesla kvôli dlhodobej veľmi nízkej pôrodnosti o skoro 800 000 obyvateľov, čo z neho robí jednu z mála západoeurópskych krajín s negatívnym prírastkom obyvateľstva. Tento vývoj prebieha napriek tomu, že Nemecko je zároveň domovom tretej najväčšej populácie imigrantov na svete. Výsledok sčítania ľudu 2011 znamenal zníženie úradného odhadu stavu obyvateľstva o zhruba 1,1 milióna ľudí.

Podľa známych dokumentov bolo územie s názvom Germánia osídlené niekoľkými germánskymi kmeňmi už pred rokom 100 n. l. Od 10. storočia tvorilo nemecké územie jadro Rímsko-nemeckej ríše, ktorá existovala až do roku 1806. V 16. storočí sa severné oblasti stali centrom reformácie. Ku zjednoteniu Nemecka došlo po Prusko-francúzskej vojne v roku 1871. V roku 1939 rozpútalo Nemecko 2. svetovú vojnu, ktorá trvala do roku 1945 a bola najväčšou vojnou histórie. V roku 1949 bolo Nemecko rozdelené na dva štáty, Nemeckú demokratickú republiku a Nemeckú spolkovú republiku a jeden zvláštny politický útvar Západný Berlín. K ich zjednoteniu došlo v roku 1990. Západné Nemecko bolo v roku 1952 zakladajúcim členom Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ a v roku 1957 zakladajúcim štátom Európskeho spoločenstva. V súčasnosti je Nemecko súčasťou Schengenského priestoru. Nemeckou menou je euro, ktoré v roku 2002 nahradilo nemeckú marku.

Nemecko je federatívnou demokratickou parlamentnou republikou tvorenou šestnástimi čiastočne suverénnymi spolkovými krajinami (Bundesländer). Hlavným a zároveň aj najväčším mestom je Berlín. Nemecko je členským štátom OSN, NATO, G8 a signatárom Kjótskeho protokolu. Na základe nominálnej hodnoty HDP je nemecká ekonomika štvrtou najväčšou na svete a v roku 2007 bola najväčším svetovým exportérom. Nemecko je druhým najväčším svetovým poskytovateľom rozvojovej pomoci a jeho výdaje na obranu sú šieste najväčšie na svete. Životná úroveň je v Nemecku vysoká a funguje tam veľmi rozvinutý systém sociálnej pomoci. Nemecko je jedným z kľúčových aktérov európskej aj celosvetovej politiky. V mnohých vedeckých a technologických odboroch je Nemecko považované za svetového vodcu.

Názov

Na výslovnú žiadosť nemeckej strany sa v medzinárodných dohodách, zmluvách a podobných dokumentoch medzi Nemeckou spolkovou republikou a Slovenskou republikou používa podoba Spolková republika Nemecko, v ostatných prípadoch podoba Nemecká spolková republika. Toto je záväzný predpis Úradu geodézie a kartografie SR a Pravidiel slovenského pravopisu (SAV). V 70. a 80. rokoch 20. storočia sa v slovenčine bežne používal tvar Nemecká spolková republika (na rozdiel od tvaru Spolková republika Nemecko), ale ako ústupok na základe zmluvy medzi ČSSR a NSR zo začiatku 70. rokov 20. storočia sa formálne za správnejší tvar považoval tvar Spolková republika Nemecka (posledné slovo bolo v genitíve).

Štandardizovaný krátky tvar oficiálneho názvu štátu znie podľa ÚGK SR „Nemecko“. V rozpore s týmto štandardizovaným tvarom sa ale vyskytuje aj krátky tvar „Spolková republika“, ktorý vznikol skrátením dlhého tvaru oficiálneho názvu štátu.

Dejiny

Christianizácia (6. storočie – 843)

Rozdelenie franskej ríše podľa verdunskej zmluvy, 843.

Na troskách západorímskej ríše vytvorili Frankovia za vlády Chlodovika I. v Galii vlastné kráľovstvo. Germánski Frankovia na čele s merovejovskými panovníkmi si vzápätí podrobili iné početné germánske kmene sídliace východne od Rýna, ako boli Burgundi alebo Alamani vo Švábsku. To sa stalo ako vojvodstvo súčasťou franskej ríše po porážke v bitke pri Tolbiaku v roku 496. Už kráľ Chlotar I. v druhej polovici 6. storočia ovládal veľkú časť západného územia niekdajšieho Nemecka a viedol výpravy proti Sasom. V roku 531 zničili Sasi a Frankovia spoločnými silami ríšu Duríncov. Podmaneným germánskym kmeňom bolo dovolené podržať si svoje vlastné právo, súčasne však boli nútený odvrhnúť pohanských bohov a prijať kresťanstvo. Za ich polonezávislých vládcov ustanovili Merovejovci vojvodcov franského alebo miestneho pôvodu.

Počas obdobia rozdelenia franskej ríše za neskorších Merovejovcov patrili germánske územia Austrázii. V roku 718 napadol franský majordómus Austrázie, Karol Martel, Sasi na odvetu za to, že sa spojili s jeho konkurentmi v Neustrii. Karolov syn, Karolman, obnovil v roku 743 vojnu proti Sasom, ktorí poskytli pomoc bavorskému vládcovi a nepriateľovi Frankov, Odilovi Bavorskému. V roku 751 Pipin III., majordómus merovejovských kráľov, prijal kráľovský titul a bol pomazaný samotným pápežom. Na oplátku sa franskí králi od tohto okamihu stavali do role záštity pápežov. Pipinov syn, Karol Veľký, absolvoval mnoho náročných a dlhotrvajúcich vojnových ťažení proti pohanským nepriateľom Frankov: Sasom a Bavorom. Oba kmeňové zväzy boli nakoniec premožené a prinútené k prijatiu kresťanstva. Ich krajiny sa stali súčasťou franskej ríše, ktorá tak dosiahla svojho najväčšieho územného rozmachu.

Karol Veľký si okrem toho podrobil kráľovstvo Langobardov v severnom Taliansku a navyše rozvrátil ríšu Avarov v Panónii. 25. decembra v roku 800 bola Karolova autorita na Západe potvrdená jeho cisárskou korunováciou prevedenou pápežom v Ríme. Karol sa prejavil rovnako ako reformátor. Na hraniciach ríše nechal na jej obranu zriadiť pohraničné marky. Ekonomickými a kultúrnymi centrami sa stali cisárske falce (Kaiserpfalzen), z ktorých najznámejší bol Aachen.

Stredovek (843 – 1517)

V roku 843 bola Franská ríša rozdelená verdunskou zmluvou medzi Karolových vnukov, čo však nezabránilo dlhodobým konfliktom medzi jednotlivými časťami ríše. Východofranská ríša, ktorú dostal ako svoju doménu Ľudovít II., sa na prelome 9. a 10. storočia pozvoľne premenila na nemeckú ríšu. Germánske kmene boli definitívne zjednotené na počiatku 10. storočia za vlády Henricha I. Vtáčnika z ottonskej dynastie. Niekedy z tejto doby zrejme tiež pochádza prvá zmienka o „kráľovstve Nemcov“ („Regnum Teutonicorum“). Vedľa pôvodného franského dedičstva sa tak stále viac drala do popredia vlastná nemecká identita týchto krajín.

Počas vlády Henrichovho syna, Otta I., došlo k posilneniu kráľovskej moci povýšením biskupov do stavu ríšskych kniežat (Reichsfürsten). V roku 951 sa Otto oženil s ovdovenou talianskou kráľovnou Adelheid, čím získal nárok na longobardskú korunu. Podarilo sa mu tiež eliminovať vonkajšie hrozby podrobením Slovanov, sídliacich v oblasti medzi riekami Labem a Odrou (ktorí sa ale onedlho opäť oslobodili) a predovšetkým víťazstvom nad nomádskymi Maďarmi v bitke na rieke Lech v roku 955. V roku 962 bol Otto I. korunovaný v Ríme cisárom a úplne sa tak ujal dedičstva Karola Veľkého. Týmto aktom bola fakticky založená Rímsko-nemecká ríša. Ottov vnuk, Otto III., hodlal v rámci svojho programu Renovatio imperii Romanorum vytvoriť kresťanskú univerzalistickú ríšu s hlavným mestom Rímom, ktoré by zaujímalo nielen Nemecko, ale aj všetky kresťanské štáty a ktorej by vládli cisár a pápež vo vzájomnej zhode. Otto ale zomrel skôr, než bol schopný svoj ambiciózny zámer uskutočniť. Jeho nástupcovia upustili od presadzovania Ottových myšlienok a koncentrovali sa na vnútorné upevnenie ríše. Po vymretí Ottonov (Liudolfovcov) bol v roku 1024 zvolený kráľom Konrád II. zo Sálskej dynastie, ktorý o niekoľko rokov neskôr získal pre ríšu Burgundy. Jeho nástupca Henrich III. si podrobil Čechy a Uhorsko a prehlásil obe krajiny za ríšske léna.

Kniežatá – volitelia (kurfirsti) Rímsko-nemeckej ríše (úplne vpravo český kráľ)

Clunyjské reformné hnutie prebiehajúce v 11. storočí prispelo k osamostatneniu cirkvi, čo vo svojom dôsledku privodilo obrat pápežov proti nemeckým vládcom a nahlodalo tak ich doterajší vzájomný súlad. V spore o investitúru, ktorý sa rozhorel medzi Henrichom IV. a pápežom Gregorom VII. kvôli menovaniu cirkevných hodnostárov, bol cisár prinútený vykonať potupnú púť do Canossy, kde sa podriadil pápežovi, ktorý ho predtým nechal exkomunikovať. Až poslednému príslušníkov saskej dynastie, Henrichovi V., sa podarilo dosiahnuť urovnanie konfliktu s cirkvou zjednaním wormského konkordátu v roku 1122.

Po roku 1100 došlo po celom Nemecku k zakladaniu nových miest, hradov, biskupských palácov a kláštorov. Niektoré mestá získali titul slobodných ríšskych miest, ktoré nepodliehali kniežaťom či biskupom, ale boli podriadené priamo cisárovi. Takéto mestá boli ovládané majetným patriciátom (často bohatnúci kupci z diaľkového obchodu). V tej istej dobe začal proces východná kolonizácia. Zakladaním miest a dedín na slovanských územiach východne od Labe došlo k rozšíreniu nemeckej kultúry do oblastí ako sú Čechy, Morava, Sliezsko, Pomoransko, Prusko a Poľsko.

Po smrti Henricha V. vypukol v ríši spor medzi súperiacimi dynastiami Hohenstaufovcov a Welfovcov, ktorý mal pretrvať po celé 12. storočie. Za vlády Fridricha I. Barbarossu, z dynastie Hohenstaufovcov, bolo dosiahnuté uzmierenie s Welfovcami, keď bolo saskému vojvodovi Henrichovi III. udelené léno Bavorsko, ale bez Rakúska, ktoré bolo listinou Privilegium minus povýšené na samostatné vojvodstvo. Barbarossa sa rovnako usiloval o obnovenie nemeckej kontroly Talianska a v roku 1177 zjednal v Benátkách zmier s pápežom. Henrich III. si následne podmanil Slovanov v Meklenbursku a Pomoransku. V roku 1180 bol ale cisárom zosadený, načo bolo Bavorsko predané Otovi z Wittelsbachu (zakladateľovi dynastie Wittelsbachov, vládnucej v Bavorsku až do roku 1918).

Barbarossov vnuk, Friedrich II., pokračoval v dobývaní Talianska, čo však zostrilo konflikt s pápežov. Fridrich položil na Sicílii základy centralizovaného a profesionálne spravovaného štátu, ale v Nemecku fakticky odovzdal vládu ríšskym kniežaťom. Poskytovaním rôznych privilégií zveril značné zemské práva svetským a duchovným vládcom, čím podporil rozvíjajúci sa proces defragmentácie ríše. Nekončiaci zápas s cirkvou, počas ktorého bol Fridrich trikrát exkomunikovaný, vyčerpal sily ríše. Jeho smrťou moc dynastie Hohenstaufovcov v Nemecku pohasla a ríša sa následne ponorila do chaosu interregna.

V roku 1226 vydal Fridrich II. zlatú bulu, ktorou splnomocnil Nemecký rád k christianizácii pohanských Prusov na Balte. Tým udelil významný impulz k expanzii nemeckej kultúry na východ. V ďalších rokoch bolo pozdĺž východného pobrežia Baltského mora založených mnoho nemeckých miest.

Rímsko-nemecká ríša na prelome 13. a 14. storočia.

Interregnum skončilo v roku 1273 zvolením Rudolfa I. Habsburského, ktorý tak začal vzostup habsburského rodu na pozícii najmocnejšej dynastie v ríši. V roku 1308 bol kráľom zvolený Henrich VII. z rodu Luxemburgovcov. Henrichov vnuk, cisár Karol IV., sa pokúsil obnoviť cisársku autoritu voči teraz prakticky nezávislým ríšskym kniežatám. Hlavným ťažiskom svojej moci pritom urobil české kráľovstvo. Za jeho vlády bola v Prahe v roku 1348 založená prvá univerzita v strednej Európe. Zlatou bulou z roku 1356 bolo stanovené, že každý budúci nemecký vládca bude volený štyrmi svetskými a tromi cirkevnými voliteľmi (Kráľ český, falcgróf rýnsky, vojvoda saský, markrab brandenburský a arcibiskupi Mainza, Triera a Kolína).

Okolo roku 1350 zachvátila Nemecko rovnako ako celú Európu zhubná epidémia čiernej smrti. To spoločne s relatívnym preľudnením, neúrodou a prírodnými katastrofami zapríčinilo smrť asi tretiny obyvateľstva.

Dôsledkom týchto katastrof boli zásadné sociálne, ekonomické, náboženské a politické zmeny. Vzrastajúce peňažné hospodárstvo viedlo k prehlbujúcej sa sociálnej nerovnosti medzi jednotlivými spoločenskými vrstvami. Ranný nástup kapitalizmu zároveň privodil pozvoľný úpadok feudalizmu.

V roku 1410 nastúpil na trón Karolov syn, Žigmund. Neskôr dosiahol rovnako cisársku korunu, ale nebol schopný konsolidovať nestabilnú ríšu, k čomu nepochybne tiež prispela husitská revolta v Čechách. Po roku 1438 sa Habsburgovci, ktorí kontrolovali územie dnešného Rakúska a Slovinska a vznášali svoje nároky tiež aj na české kráľovstvo a Uhorsko, sa zmocnili vlády v Nemecku, ktoré si mali podržať (s výnimkou krátkej prestávky v rokoch 1742 až 1745) až do roku 1806.

Medzi habsburskými vládcami tejto doby vynikal predovšetkým Maximilián I., ktorý sa pokúsil ríšu reformovať. Založil ríšsku súdnu komoru (Reichskammergericht), ustanovil spoločné ríšske dane a zvýšil právomoci ríšskeho snemu (Reichstag). Účinok reforiem ale zmarilo pretrvávajúce teritoriálne rozštiepenie ríše. Maximiliánovým najväčším úspechom bola jeho svadobná politika. Sám týmto spôsobom získal Burgundsko. Svojho syna, Filipa I. Pekného, oženil s dedičkou španielskej ríše a dynastickými zväzkami s Jagelovcami získal pre Habsburgov české kráľovstvo a Uhorsko, a preto býva považovaný za skutočného tvorcu habsburskej hegemónie v Európe.

Počiatky novoveku (1517 – 1789)

Martin Luther, nemecký reformátor

Počiatok reformácie sa datuje do 31. októbra 1517, keď Martin Luther zverejnil na dverách kostola vo Wittenbergu 95 téz, v ktorých sa vyslovil proti odpustkom a iným nešvárom v cirkvi.

V roku 1519 sa stal cisárom Karol V., za jeho panovania sa habsburská ríša povzniesla na najväčšiu svetovú mocnosť. Zahraničnopoliticky sa zaplietol do dlhotrvajúceho konfliktu s Osmanmi a s Francúzmi, podporovaným pápežom. Tým bolo oslabené Karolovo postavenie v ríši, ktorý sa tak nemohol účinne postaviť šírenie reformácie. Luther, skrývajúci sa na hrade Wartburg, zatiaľ do nemčiny preložil Bibliu, čo spolu s Gutenbergovým vynálezom kníhtlače v polovici 15. storočia položilo základy zrodu moderného Nemecka.

Cisárov brat, Ferdinand I., chcel skoncovať s toleranciou luteránov, proti čomu ale protestovali evanjelické kniežatá. Od tohto okamihu sa preto pre nich používal názov protestanti.

Pod tlakom reformácie pristúpila katolícka cirkev k začatiu protireformácie. Jej hlavným nositeľom bol predovšetkým Ignác z Loyoly, ktorý založil jezuitský rád. Stredné a severné Nemecko bolo v tejto dobe už úplne protestantské, zatiaľ čo juh a západ zostával naďalej prevažne katolícky. Prvý ozbrojený konflikt medzi katolíkmi vedenými cisárom a protestantmi združenými v tzv. šmalkaldskom spolku vypukol v rokoch 1546 až 1547. Katolíci síce v tejto šmalkaldskej vojne zvíťazili, ale augsburským mierom z roku 1555 bol cisár nútený uznať protestantstvo. Tento neúspech prinútil o rok neskôr Karola V. abdikovať v prospech Ferdinanda I.. Habsburské dŕžavy v Nemecku boli týmto oddelené od Španielska, ktoré pripadlo Karolovmu synovi, Filipovi II.

Rozbuškou tridsaťročnej vojny sa stala druhá pražská defenestrácia v roku 1618 a následné povstanie protestantských českých stavov proti cisárovi. Českým kráľom bol zvolený Fridrich Falcký, načo vojsko cisára Ferdinanda II. vtiahlo do Čiech. Potom, čo bolo vojsko českých stavov rozhodne porazené v bitke na Bielej hore, v roku 1620, bol Fridrich vypudený zo zeme a do roku 1623 stratil aj Falcko.

Keď dánsky kráľ, Kristián IV., prenikol v roku 1625 do severného Nemecka, vstúpila vojna do svojej ďalšej fáze. Ale už v ďalšom roku podľahol Kristián cisárskemu vojsku, ktorému velil český šľachtic Albrecht z Valdštejna. Katolíci potom obsadili Pomoransko, Meklenbursko a Jutsko. Zdalo sa, že vojna skončila presvedčivým víťazstvom katolíkov a cisár preto v roku 1629 vydal tzv. reštitučný edikt.

V roku 1630 sa švédsky kráľ Gustáv II. Adolf zapojil do vojnového diania a podporil tak upadajúcu protestantskú vec. Dva roky nato švédsky kráľ padol v bitke pri Lützene, švédske vojska však aj potom zostávali kľúčovým mocenským faktorom v severnom a strednom Nemecku. Aby vytlačil Švédov z nemeckej pôdy, uzavrel cisár v roku 1635 v Prahe mier so saským kniežaťom. V tom istom roku však do vojny vstúpilo na stranu Švédska Francúzsko, viac-menej ani jedna z bojujúcich strán nedokázala rozhodnúť boj vo svoj prospech. Nemecko sa tak stalo hlavným dejiskom konfliktu medzi Francúzskom a Habsburgovcami o vodcovskú rolu v Európe. Vojna viedla k rozsiahlemu vydrancovaniu Nemecka a celej strednej Európy, jej počet obyvateľov poklesol oproti predvojnovému stavu takmer na polovinu. Tridsaťročná vojna skončila až v roku 1648 uzavrením Vestfálskeho mieru.

Mapa v roku 1705

Zjednotením Brandenburska a pruského vojvodstva za vlády veľkého kurfirsta, Fridricha I., začal v roku 1640 rozmach Brandenburska-Pruska, ktoré sa tak domohlo postavenia najvplyvnejšieho nemeckého kniežatstva. V roku 1701 sa kurfirst Fridrich III. prehlásil ako Fridrich I. „kráľom v Prusku“. Jeho nástupca Fridrich Viliam I. významne posilnil pruskú armádu a založil vysoko centralizovaný štát.

Vymretie rakúskych Habsburgovcov viedlo k vojne o rakúske dedičstvo v rokoch 1740 až 1748, v ktorej Márie Terézia úspešne obhájila svoj nárok na vládu. Ale po porážke v sedemročnej vojne bola s konečnou platnosťou prinútená vzdať sa Sliezska v prospech pruského kráľa Fridricha II. Veľkého. Mierom z Hubertsburgu z roku 1763 medzi Rakúskom, Pruskom a Ruskom sa Prusko zaradilo medzi najmocnejšie európske štáty, čím začalo obdobie vzájomného súperenia medzi Pruskom a Rakúskom o vedúcu pozíciu v Nemecku.

V druhej polovici 17. storočia sa aj cez odpor šľachty presadil v Prusku a Rakúsku nový štýl vlády – „Osvietenský absolutizmus“. Vládca od vtedy vystupoval ako prvý služobník štátu. Za Fridricha II. a Jozefa II. došlo v týchto štátoch k vzostupu hospodárstva a k prijatiu nových moderných zákonov, ktoré zakazovali mučenie a zlepšovali spoločenské postavenie židov. Súčasne bol začatý proces oslobodenia nevoľníkov. Podporovaný bol rovnako aj rozvoj školstva.

Od revolúcie k zjednoteniu (1789 – 1871)

Po vypuknutí veľkej francúzskej revolúcie vypovedala koalícia Pruska a Rakúska v roku 1792 Francúzsku vojnu. Po počiatočných úspechoch utrpela koalícia v septembri toho istého roku porážku v bitke pri Valmy. Podľa bazilejského mieru musela ríša prenechať Francúzsku všetky nemecké územia na ľavom brehu Rýna. Do roku 1809 nasledovali ďalšie štyri koaličné vojny s Francúzskom.

V roku 1805 podľahlo Rakúsko Napoleonovi v „bitke troch cisárov“ pri Slavkove. Keď sa v ďalšom roku 16 nemeckých kniežat spojilo v Rýnskom spolku, ktorý bol pod ochranou Napoleona, vzdal sa František II. koruny nemeckého cisára. Rímsko-nemecká ríša teda 6. augusta 1806 formálne zanikla.

Potom, čo francúzske revolučné vojsko zvíťazilo nad pruskou armádou pri Jene, bol v roku 1807 podpísaný tylžský mier, v ktorom Prusko stratilo v prospech novo vytvoreného varšavského veľkovojvodstva veľkú časť územia získaného pri delení Poľska. Súčasne sa muselo vzdať všetkých svojich teritórií na západ od rieky Labe. Tiež bolo potlačené povstanie v Tyrolsku, vedené Andreasom Hoferom.

V porazenom Prusku bolo v rokoch 1807 až 1812 realizovaných mnoho reforiem, zahrňujúcich uvoľnenie mestskej samosprávy, zrušenie nevoľníctva a zrovnoprávnenie židov. Súčasne pruskí generáli Scharnhorst a Gneisenau previedli rozsiahlu reorganizáciu armády. Po Napoleonovej porážke v Rusku v roku 1812 Prusko povstalo a po bitke národov pri Lipsku v októbri 1813 Nemecko konečne striaslo francúzsku nadvládu. Rýnsky spolok bol ihneď potom rozpustený. Oslobodzovacia vojna proti Francúzom výrazne prispela k vzrastu nemeckého národného sebauvedomenia.

Na počiatku roku 1814 vtiahli spojenecké vojska do Paríža. Napoleon bol síce zosadený a prinútený odísť do vyhnanstva na ostrov Elba, ale už v ďalšom roku sa opäť zmocnil vlády. V bitke pri Waterloo 18. júna 1815 mu však britské a pruské vojska vedené vojvodom z Wellingtonu a von Blücherom uštedrili definitívnu porážku.

Marcová revolúcia v Berlíne

Po Napoleonovom páde v roku 1814 sa európski štátnici a politici zišli na viedenskom kongrese. Cieľom bola reorganizácia európskych záležitostí, v ktorom mal hlavné slovo knieža Metternich. Medzi hlavné politické princípy prijaté na viedenskom kongrese patrili reštaurácie, legitimácia a vzájomná súdržnosť európskych panovníckych rodov s cieľom potlačiť akékoľvek revolučné a nacionalistické idey. Na dosiahnutí tohto účelu sa Rakúsko, Prusko a Rusko spojili v tzv. svätej aliancii. Namiesto zaniknutej Rímsko-nemeckej ríše bol založený Nemecký spolok (Deutscher Bund), ktorý predstavoval voľnú úniu 39 štátov, disponujúcich spolkovým snemom schádzajúcim sa vo Frankfurte nad Mohanom.

V roku 1834 bola vytvorená colná únia (Zollverein), do ktorej sa zapojilo Prusko a väčšina nemeckých štátov, okrem Rakúska. Rýchlo sa presadzujúca industrializácia a dynamický rast železničnej siete prispeli v tejto dobe k prenikavému hospodárskemu rozmachu Nemecka.

Rastúca nespokojnosť so sociálnym a predovšetkým politickým usporiadaním, nastoleným viedenským kongresom, viedla v marci 1848 k vypuknutiu revolúcie takmer v celom Nemecku. V máji toho istého roku sa vo Frankfurte zišlo nemecké národné zhromaždenie, aby tu vypracovalo nemeckú ústavu a určilo budúce hranice nemeckého národného štátu. Najprv bolo preferované tzv. veľkonemecké riešenie, aj keď poslanci z Rakúska trvali na zahrnutie celého územia habsburskej ríši, bola nakoniec zvolená tzv. malonemecký variant (bez Rakúska).

28. marca 1849 bola vyhotovená ústava, ktorá predpokladala vznik spolkového štátu s centrálnou vládou, na čele s cisárom a ríšskym snemom ako ústredným legislatívnym orgánom. Revolúcia v roku 1848 napriek tomu skončila nezdarom, pretože pruský kráľ Fridrich Viliam IV. odmietol prijať cisársku korunu z rúk revolucionárov, potom bolo zhromaždenie vo Frankfurte rozpustené a všetky povstania potlačená vojenskou silou.

Vyhlásenie nemeckého cisárstva v Zrkadlovej sále vo Versailles 18. januára 1871.

Po zdolaní revolúcie zaviedla konzervatívna reakcia tvrdé policajná opatrenia proti liberálnej opozícii. V roku 1862 bol pruským ministerským predsedom vymenovaný konzervatívny a reakcionársky Otto von Bismarck. O dva roky neskôr vyvrcholili spory o Šlezvicko-Holštajnsko medzi Pruskom a Dánskom dánsko-nemeckou vojnou, v ktorej Prusko, na jeho stranu sa pripojilo taktiež Rakúsko, Dánsko porazilo. To bolo potom nútené odstúpiť obe zeme víťazom. Spoločná správa Šlezvicka-Holštajnska ale viedla k vzrastu napätia medzi Rakúskom a Pruskom. Z Bismarckovho podnetu preto v roku 1866 vypukla Rakúsko-pruská vojna. Prusi, ktorým velil Helmuth von Moltke, dosiahli v tejto vojne drvivého víťazstva v bitke pri Sadovej. Nemecký spolok následne zanikol a na jeho miesto nastúpila Severonemecká konfederácia – vojenská aliancia štátov severného a stredného Nemecka – v ktorej zaujalo vedúcu pozíciu Prusko. Tým bolo Rakúsko definitívne vylúčené z Nemecka. Štáty južného Nemecka si zachovali svoju nezávislosť iba na nátlak Francúzska.

Nezhody medzi Francúzskom a Nemeckom ohľadne možného nástupníctva nemeckého kandidáta na španielsky kráľovský trón prerástli v roku 1870 v prusko-francúzsku vojnu. Na stranu Pruska sa pridali všetky ostatné nemecké štáty, a potom Prusi vpadli do Francúzska. Po niekoľkých týždňoch bojov francúzska armáda, vedená cisárom Napoleonom III., kapitulovala v Sedane. Po páde obliehaného Paríža v januári 1871 bolo Francúzsko nútená prijať mier: Nemecku musela odstúpiť územia Alsaska a Lotrinska, čím bolo ale zasiate semienko ďalších budúcich konfliktov medzi oboma krajinami.

Ešte počas obliehania Paríža sa nemeckí princovia zhromaždili v Zrkadlovej sále Versailleského paláca a 18. januára 1871 tu prehlásili pruského kráľa Viliama I. „nemeckým cisárom“. Tým bola založená Nemecká ríša, pozostávajúca z 25 štátov. Otto von Bismarck bol ustanovený ríšskym kancelárom.

Nemecké cisárstvo (1871 – 1918)

Nemecká ríša

Ríšska ústava z roku 1871 zdôrazňovala monarchistickú povahu štátu. Budúcnosť Nemecka mala byť teda rozhodujúcim spôsobom závislá na osobe cisára. Silné postavenie bolo priradené Prusku, na ktoré v novom štáte pripadali dve tretiny rozlohy a obyvateľstva.

Bismarckova domáca politika bola charakterizovaná jeho bojom proti nepriateľom pruského protestantského štátu. V tzv. kultúrnom boji (Kulturkampf) sa viac-menej bezúspešne snažil obmedziť vplyv katolícke cirkvi a jej politického krídla, strany Centrum. Po atentáte socialistov na cisára Vilhelma v roku 1878 využil ríšsky kancelár súhlasu verejnosti k postaveniu sociálnej demokracie a jej tlače mimo zákon. Súčasne sa ale snažil pôsobiť proti radikalizácii pracovníkov zavedením sociálneho a nemocenského poistenia.

Kancelár Otto von Bismarck

Zahranično-politicky bolo Bismarckovou prioritou zachovanie rovnováhy veľmocí. Nemecko sa po víťazstve nad Francúzskom stalo najsilnejším štátom na kontinente, čo ale vzbudilo obavy svojich susedov. Aby zabránil spojeniu ostatných mocností proti Nemecku, vybudoval Bismarck svoju obratnú diplomaciu spojenecký systém, ktorého cieľom bolo udržať Francúzsko, túžiace po revanši za stratu Alsaska a Lotrinska, v izolácii. V roku 1873 bola zjednaná dohoda medzi Nemeckom, Ruskom a Rakúsko-Uhorskom. Šesť rokov nato vytvoril Bismarck dvojspolok s Rakúsko-Uhorskom pre prípad útoku Ruska, ktoré nebolo spokojné s výsledkami berlínskeho kongresu. Pripojením Talianska k tomuto spojenectvu vznikol v roku 1882 trojspolok.

Bismarck sa veľmi dlho zdráhal pristúpiť na požiadavky korunného princa Viliama II., ktorý chcel z Nemecka urobiť svetovú veľmoc nabitím vlastných kolónií. Ríšsky kancelár tak chcel predísť zbytočnému vyhroteniu napätia medzi európskymi veľmocami a zachovať bezpečnosť Nemecka. Keď sa však v rokoch 1880 až 1885 javila zahraničná situácia priaznivejšia, Bismarck v tejto záležitosti ustúpil.

Cisár Viliam I.

V roku 1888 zomrel cisár Viliam I. Jeho smrteľne chorý syn Fridrich III. vládol iba 99 dní. Po ňom nastúpil na trón jeho 29 ročný ambiciózny syn, Viliam II. Politické a osobné rozpory medzi Bismarckom a novým cisárom, ktorý chcel byť „svojim vlastným kancelárom“ zapríčinili v roku 1890 Bismarckov pád.

Po Bismarckovej rezignácii Viliam II. prehlásil, že bude pokračovať v zahraničnej politike bývalého kancelára. Aj keď zmluva s Ruskom nebola obnovená, vzniklo medzi Ruskom a Francúzskom spojenectvo, ktoré bolo otvorene namierené proti trojspolku. Jeho súdržnosť navyše oslabovali vzájomné rozpory medzi Rakúskom a Talianskom. Nemecká koloniálna expanzia vo východnej Ázii (Kiautschou), a v Tichomorí (Mariány, Karolíny, Samoa) priviedla krajinu do diplomatického stretu s Veľkou Britániou, Ruskom, Japonskom a USA.

Na ochranu nemeckých zámorských kolónií a obchodu začal v roku 1898 admirál Tirpitz program výstavby nemeckého vojnového loďstva (Kriegsmarine). To však predstavovalo priamu hrozbu britskej námornej hegemóniu, čo vo svojom dôsledku zamedzilo akejkoľvek možnosti dohody medzi Nemeckom a Veľkou Britániou. Tá v roku 1904 uzavrela „srdečnú dohodu“ (Entente cordiale) s Francúzskom. Keď sa k nim tri roky potom pripojilo aj Rusko, ocitlo sa Nemecko v úplnej medzinárodnej izolácii.

Prvá svetová vojna

Imperialistická mocenská politika a rozhodné sledovanie národných záujmov viedlo v roku 1914 k vypuknutiu prvej svetovej vojny. Jej príčinou bola nemecko-francúzska nenávisť, obťažne spolužitie národov v mnohonárodnostnom Rakúsko-Uhorsku, ruská agresívna politika na Balkáne a unáhlené stanovovanie ultimát a vykonávanie mobilizácií (v dôsledku mylného presvedčenia, že eventuálna vojna bude krátka). Po boku Nemecka bojovalo Rakúsko-Uhorsko, Bulharsko a Osmanská ríša proti Francúzsku, Veľkej Británii, Rusku, Taliansku a mnoho ďalším menším štátom (Belgicko, Srbsko atď.). Boje zasiahli okrem európskeho kontinentu tiež aj Blízky východ a nemecké kolónie v zámorí.

Na západe bojovalo Nemecko vo vyčerpávajúcej zákopovej a opotrebovávacej vojne s mnohými krvavými bitkami (bitka o Verdun). Po rýchlom postupe Belgickom boli nemecké armády v septembri 1914 zastavené v bitke na Marne východne od Paríža. Na východe sa aj cez počiatočný nástup Rusov podarilo nemeckým vojskám, ktorím velili Paul von Hindenburg a Erich Ludendorff, obkľúčiť a zničiť veľké časti ruských armád, ktoré prenikli do Východného Pruska. Nemci a Rakúšania potom dosiahli mnoho menších úspechov, ktoré privodili zrútenie Ruska v roku 1917. Britská námorná blokáda v Severnom mori mala ničivý efekt na nemecké vojnové hospodárstvo a zásobovanie civilného obyvateľstva. Vstup USA do vojny v apríli 1917, nasledujúci po nemeckom vyhlásení neobmedzenej ponorkovej vojny, značí rozhodujúci bod obratu vo vývoji vojny v neprospech Nemecka.

Na konci októbra 1918 nemeckí námorníci v Kieli odmietli vyplávať na svoju poslednú bojovú misiu vo vojne, ktorá bola vtedy už očividne prehraná. Vzbura sa počas niekoľko málo dní rozšírila po celom Nemecku. Cisár Viliam II. bol 4. novembra prinútený abdikovať, a potom sa odobral do exilu v Holandsku. V ten istý deň bol v Reichstagu vyhlásený vznik nemeckej republiky. 11. novembra 1918 bolo v Compiègne podpísané prímerie, čím sa prvá svetová vojna skončila.

Weimarská republika (1919 – 1933)

Nemecké štáty za čias Weimarskej republiky, na modro je vyznačený Slobodný štát Prusko.

Novembrová revolúcia v roku 1918 urobila z Nemecka parlamentnú demokraciu. V januári 1919 bolo zvolené národné zhromaždenie, ktoré sa však nezišlo v tedy nepokojnom Berlíne, ale v meste Weimar. V auguste toho istého roku tu bola schválená tzv. weimarská ústava.

Vo francúzskom Versailles medzitým prebiehala mierová konferencia, jej výsledkom bola Versaillská zmluva podpísaná 28. júna 1919. Nemecko sa v nej muselo vzdať Alsaska a Lotrinska, územie okolo miest Eupen a Malmedy, Severného Šlezvicka, Hlučínska a mesta Memel. Obnovené Poľsko dostalo Poznaňsko, Západné Prusko a časť Horného Sliezska. Všetky nemecké kolónie boli odovzdané víťazným spojencom. Porýnie bolo demilitarizované a priemyselne významné Sársko bolo na ďalších 15 rokov zverené do správy Spoločnosti národov. Nemecko a jeho spojenci prijali plnú zodpovednosť za rozpútanie vojny a boli nútení zaviazať sa k plateniu vojnových reparácií.

Tieto ponižujúce mierové podmienky roznietili vlnu nevôle po celej zemi, čím bol nový demokratický režim vážne oslabený. Všeobecnú nespokojnosť s Versaillskou zmluvou využil v roku 1920 extrémne pravicový politik Wolfgang Kapp, ktorý na čele jednotiek Freikorps vstúpil do Berlína a vyhlásil sa ríšskym kancelárom. Kappov puč bol však už po niekoľkých dňoch zdolaný.

Ekonomicky sa Nemecko už od konca vojny potýkalo s vysokou infláciou, čo mu znemožňovalo uhradiť vojnové reparácie. Nemecká vláda vyzvala občanov v Porúrí na uplatnenie pasívnej rezistencie. Tým však uštedrila ranu nemeckému hospodárstvu. V nasledujúcich mesiacoch preto v zemi prepukla hyperinflácia neskutočných rozmerov. V tomto ovzduší ekonomickej a politickej nestability sa v novembri 1923 vojnový hrdina Erich Ludendorff a vodca novej extrémnej pravicovej strany nacionálnych socialistov (NSDAP), Adolf Hitler, neúspešne pokúsili urobiť v Mníchove prevrat (Pivný puč).

Krach na newyorskej burze v roku 1929 však znamenal počiatok veľkej hospodárskej kríze, ktorej drvivý dopad pocítilo tiež aj Nemecko. Hospodárska situácia krajiny rýchlo upadala. V zime 1932 – 1933 činil počet nezamestnaných viac než 6 000 000. Vzrastajúce vnútorné napätie pripravilo živnú pôdu pre rozmach rôznych extrémistických hnutí, predovšetkým komunistov (KPD) a nacionálnych socialistov (NSDAP).

V parlamentných voľbách v júli 1932 získala NSDAP 37,4 % hlasov, čo z nej spravilo najväčšiu politickú silu v krajine. Spoločne s KPD disponovali teraz nacisti v Reichstagu nadpolovičnú väčšinu poslaneckých mandátov. NSDAP vďačila za svoj úspech hlavne mladým ľuďom, ktorí neboli schopní nájsť pracovné uplatnenie. Podporu nacistom prejavovala tiež aj nižšia stredná trieda, ktorých pripravila hyperinflácia v 20. rokoch o úspory, vidiecke obyvateľstvo a veľká časť z masy nezamestnaných. V januári 1933 vyvinuli pravicoví politici na čele s bývalým kancelárom Franzom von Papenom nátlak na Hindenburga, ktorý následne 30. januára 1933 vymenoval Adolfa Hitlera nemeckým kancelárom.

Nacizmus (1933 – 1945)

Hitlerovým nástupom k moci začala etapa nacionálne socialistického uchopenia moci.

Führer Adolf Hitler

Zásadným krokom na ceste Nemecka k premene na totalitný štát bolo zglajchšaltovanie („usmernenie“) celého politického a správneho aparátu a všetkých oblastí hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho života. Všetky ostatné politické strany sa buď zlúčili s NSDAP alebo boli zakázané.

Už pred uchopením moci prejavovali nacisti nenávisť k rôznym etnikám, obzvlášť voči Židom. Diskriminácia a perzekúcia Židov boli začaté v apríli 1933 vypudením židovských úradníkov zo štátnej správy. V septembri 1935 schválil ríšsky snem tzv. norimberské rasové zákony namierené proti židom. 9. novembra 1938 zinscenovali nacisti „krištáľovú noc“ – pogrom, počas neho zhorelo v Nemecku značné množstvo synagóg.

Brána do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau

Ekonomické opatrenia ako napríklad výstavba diaľničnej siete, ktorá bola pripravená už predchádzajúcimi vládami, odstránila nezamestnanosť. Vojnové prípravy zabezpečili hospodárske oživenie.

V roku 1935 bolo Sársko opäť integrované do nemeckej ríše. V tom istom roku bola znovu zavedená branná povinnosť. Hitler následne obnovil nemeckú vojenskou silu, čím bola síce flagrantne porušená Versailleska zmluva, Francúzsko a Veľká Británia sa obmedzili na protesty. Keď o niekoľko mesiacov neskôr Wehrmacht remilitarizoval Porýnie (1936), západné mocnosti proti tomu nijak nezakročili. V auguste 1936 sa konali v Berlíne olympijské hry, ktoré sa ukázali byť ďalším veľkolepým propagandistickým úspechom nacistického režimu.

Po ustanovení „osy Berlín-Rím“ s Mussolinim a po podpísaní paktu proti Kominterne s Japonskom sa Hitler cítil byť dosť silný na to, aby prešiel v zahraničnej politike do ofenzívy. 12. marca 1938 vpochodoval Wehrmacht do Rakúska.

Po Rakúsku obrátil Hitler svoj zrak na Československo, kde sa 3,3 miliónová menšina sudetských Nemcov dožadovala autonómie. V septembri 1938 sa Hitler, Benito Mussolini, Neville Chamberlain a Édouard Daladier dohodli na konferencii v Mníchove na odstúpení československého pohraničia Nemecku. Šesť mesiacov po Mníchove, 15. marca 1939, využil rozpory medzi Čechmi a Slovákmi ako zámienku na obsadenie zvyšku Česko-Slovenska a k jeho premene v Protektorát Čechy a Morava. V tom istom mesiaci obsadili nemecké vojska prístav Klaipeda v Litve. Západná politika appeasementu tak stroskotala.

Druhá svetová vojna

Ruiny Berlína po 2. svetovej vojne

Hitlerova vláda sa pripravila na inváziu do Poľska podpisom Ribbentrop-Molotovho paktu a naplánovala falošný poľský útok. 1. septembra 1939 nemecký Wehrmacht zahájil inváziu a rýchlo spoločne so sovietskou červenou armádou Poľsko obsadili. Spojené kráľovstvo a Francúzsko reagovali na inváziu vyhlásením vojny Nemecku, čím začala Druhá svetová vojna.

22. júla 1940 podpísalo Francúzsko s Nemeckom prímerie potom, čo nacistické vojská obsadili väčšinu z Francúzska. Briti nemecké útoky z roku 1940 úspešne odrazili v bojoch, ktoré sú známe ako bitka o Britániu a pokračovali v boji proti mocnosťami Osi. 22. júna 1941 Nemecko vypovedalo Molotov-Ribbentropov pakt a napadlo Sovietsky zväz. V tejto dobe malo Nemecko a ďalšie mocnosti Osi pod kontrolou väčšinu Európy a severnej Afriky. Na začiatku roku 1943 začali nemecké vojska po porážke v bitke o Stalingrad ustupovať zo Sovietskeho zväzu, čo je považované za bod obratu vo vojne.

V septembri 1943 sa vzdal nemecký spojenec Talianske kráľovstvo a bolo treba mnoho ďalších nemeckých vojakov k obrane proti spojeneckým silám v Taliansku. Vylodením v Normandii sa otvoril západný front. Aj cez nemecký protiútok v Ardenách spojenecké sily v roku 1945 vstúpili na územie Nemecka. V nadväznosti na Hilterovu samovraždu a bitku o Berlín sa Nemecko 8. mája 1945 vzdalo. Vojna bola najkrvavejším konfliktom v histórii ľudstva a v Európe spôsobila smrť asi 40 miliónom ľudí. Straty nemeckej armády boli medzi 3 250 000 a 5 300 000 vojakov,a bolo zabitých približne 2 milióny nemeckých civilistov.

Ruiny Berlína po vojne

To, čo sa neskôr stalo známe ako Holokaust, bolo štátom uskutočňované prenasledovanie a hromadné vyvražďovanie asi šiestich miliónov Židov, medzi 220 000 a 1 500 000 Rómov, 275 000 osôb s mentálnym alebo zdravotným postihnutím v rámci Program T-4, tisíce jehovistov, homosexuálov a stovky tisíc predstaviteľov politickej a náboženskej opozície. Bolo zabitých cca šesť miliónov Ukrajincov a Poliakov a odhaduje sa cez 2,8 milióna sovietskych vojnových zajatcov.

Prehra vo vojne pre Nemecko vyústila v územné straty a vysídlenie miliónov etnických Nemcov zo skorších východných území Nemecka a tiež aj skôr okupovaných území. Nemecko, rovnako ako mnoho krajín, ktoré obsadilo,utrpelo masové znásilňovaniea v dôsledku bombardovania počas vojny zničených miest a kultúrnych dedičstiev. Po druhej svetovej vojne boli zadržaní vrcholní nacisti súdení za vojnové zločiny a genocídu v Norimberskom procese.

Obsadenie Nemecka víťaznými mocnosťami (1945 – 1949)

Mapa Nemecka, rok 1947, štyri okupačné zóny, časti Nemecka obsadené Poľskom a Sovietskym zväzom a Sársko

Po druhej svetovej vojne bolo Nemecko rozdelené do štyroch okupačných zón, sovietská, americká, britská a francúzska. Hlavné mesto Berlín bolo rozdelené do štyroch sektorov. Každá z okupačných mocností uskutočňovala vo svojej okupačnej zóne (a sektoru) vlastné predstavy, ako naložiť s porazeným Nemeckom. Územie na východ od Odry a Nisy prevzal Sovietsky zväz pod správu Poľsku, čo USA, Spojené kráľovstvo a Francúzsko uznali až dodatočne. Pre tento okamih v dejinách Nemecka sa vžil termín “nultá hodina”. Spor medzi Spojenými štátmi, Veľkou Britániou a Francúzskom na jedne strane a Sovietskym zväzom na strane druhej o uskutočnení menovej reformy zo starej ríšskej marky na novú marku, ktorá nakoniec prebehla oddelene v západných okupačných zónach a zóne sovietskej, urýchlil vznik dvoch nemeckých štátov – Západné Nemecko a Nemecká demokratická republika. Dňa 23. mája 1949 vyhlásil v západných okupačných zónach predseda Parlamentnej rady Konrad Adenauer Základný zákon (Grundgesetz), ktorý vstúpil do platnosti ako ústava Spolkovej republiky Nemecko. Aby zostala otázka zjednotenia Nemecka naďalej otvorená, nepoužil sa termín “ústava”. To malo podtrhnúť provizórny charakter tohto štátoprávneho útvaru.

V druhej polovici roku 1944 sa započalo s prípravami na logistické postupy v novom dobytom Nemecku. K tomu patrila aj ekonomická stránka. Sekundárne bolo možné platiť doposiaľ Ríšskou markou, tá však vzhľadom k prílišnému nacionálne-socialistickému charakteru nebola dobrým riešením. V roku 1948 sa situácia vyriešila prekolkovaním a pretlačením predvojnových a prednacistických (pred rokom 1933) bankoviek. Primárne riešenie však bolo vyrobiť nenáročné bankovky. Americký typ bankovky je bez pomlčky v číslovači sérií, ruský je s pomlčkou (oba obrázky).

50 Mariek 1944, ZSSR
1000 Mariek 1944, ZSSR

Nemecká demokratická republika vznikla na území sovietskej okupačnej zóny 7. októbra 1949 a do roku 1960 bol jej prezidentom Wilhelm Pieck.

Geografia

Geografická poloha a krajinný typ

Nemecko leží v strednej Európe medzi 47°16′15″ a 55°05′33″ severnej šírky a 5°52′01″ a 15°02′37″ východnej dĺžky. Vzdialenosť sever-juh medzi Listom na Sylte (Šlezvicko-Holštajnsko) a Oberstdorfom (Bavorsko) je 876 km; vzdialenosť západ-východ medzi obcou Selfkant (Severné Porýnie-Vestfálsko) a Deschka (Sasko) je 640 km. Geografický stred Nemecka je v Durínsku, ale presná poloha sa rôzni podľa rôznych metód výpočtu. Podľa štatistickej ročenky Nemecka (stav: 2000) nachádza v obci Niederdorla na (koordináty 51°09′54″ severnej šírky a 10°27′19″ východnej dĺžky).

Krajinný typ sa mení predovšetkým v smere zo severu na juh. Terén sa smerom na juh stáva strmším a vyšším. Severná časť Nemecka, Severonemecká nížina, je nížina sformovaná predovšetkým pred dobou ľadovou, na ktorú naväzuje v strede a na juhu Nemecka zalesnené stredohorie. Najmä v Bavorsku, ale tiež v Bádensku-Württembersku, prechádza táto krajina až do relatívne vysoko položeného severoalpského predhoria a to ďalej do Alpských veľhôr.

Vodstvo

Nemecko hraničí v Dolnom Sasku a Šlezvicku-Holštajnsku so Severným morom. Toto more je oblasťou s najhustejšou námornou dopravou a je spojené s Atlantickým oceánom. Meklenbursko-Predpomoransko a Šlezvicko-Holštajnsko ležia pri Baltskom mori, vnútrozemskom mori, ktoré je spojené so Severným morom cez Skagerrak. Morské prúdenie je v Baltskom mori oveľa menšie ako v Severnom mori. Takmer všetky nemecké rieky patria do povodia šiestich veľkých riečnych systémov Rýn (nem. Rhein), Dunaj (nem. Donau), Labe (nem. Elbe), Vezera (nem. Weser), Odra (nem. Oder) a Emža (nem. Ems). Najdlhšou riekou je Dunaj s 2 845 km od sútoku riek Brigach a Breg respektíve 2 888 km od prameňa Bregu na okraji Čierneho lesa. Dunaj vzniká sútokom riek Brigach a Breg v meste Donaueschingen a je po Volge druhou najdlhšou riekou Európy. Nemeckom preteká iba menšia časť Dunaja. Rieka Dunaj s prítokmi sa vlieva do Čierneho mora a ostatné nemecké rieky sa vlievajú do Severného a Baltického mora. Hlavný predel povodiami prechádza východne od východorýnskeho zlomu cez hlavné hrebene Čierneho lesa, ďalej cez švábske a franské Alby. Z týchto tokov je Rýn riekou, ktorá má na nemeckom území najdlhší úsek. Zo svojej dĺžky 1 233 km preteká až 852 km Nemeckom. Ďalej má kvôli množstvu povestí a mýtov spojených s riekou Rýn význam aj pre národné povedomie nemeckého národa. Hospodárska funkcia Rýnu je nezanedbateľná – je jednou z najvyužívanejších vodných ciest Európy. Rieka Labe pramení v Krkonošiach v Česku a po približne 1 165 km (z toho 770 km v Nemecku) sa vlieva pri Cuxhavene do Severného mora. Táto rieka patrila dočasne k najznečistenejším riekam Európy, ale medzičasom sa už kvalita vody zreteľne zlepšila. Rieka Vezera vzniká sútokom Werry a Fuldy a je spádovou oblasťou strednej časti Nemecka. Povodia Odry a Emže ležia v západnej a východnej okrajovej časti Nemecka. Nemecké jazerá vznikli z veľkej časti vplyvom doby ľadovej, po skončení ktorej sa ľadovcové doliny naplnili vodou. Preto sa väčšina veľkých jazier nachádza na územiach pôvodne pokrytých vnútrozemským ľadom alebo na ich predhorí, najmä v Meklenbursku a alpskom predhorí. Najväčším jazerom s Nemeckou časťou je Bodamské jazero, ktoré hraničí s Rakúskom a Švajčiarskom. Najväčšie jazero, ktoré leží celé na nemeckom území je Müritz, ktorého časť leží v Mecklenburskej jazernej oblasti.

Povrch

Masív Zugspitze zo severovýchodu

Alpy sú jedinými veľhorami, ktorých časť leží v Nemecku. Nachádza sa tu aj Zugspitze, ktorý je s 2 962 m najvyšším štítom Nemecka. Stredohorie sa stáva častejším a vyšším smerom zo severu na juh. Najvyšším vrchom stredohoria je Feldberg v Čiernom lese s 1 493 m, nasledovaný Großer Arberom v Bavorskom lese s 1 453 m. Štíty dosahujúce viac ako 1 000 m majú okrem toho aj Krušné hory (nem. Erzgebirge), Smrčiny (nem. Fichtelgebirge) a výnimočne aj Harz, ktoré sú najsevernejšie stredohorie Nemecka s 1 141 m vysokým štítom Brocken. Severnejšie od prahu stredohoria sa týčia iba ojedinelé formácie s výškou väčšou ako 100 m, z ktorých je Hagelberg vo Flämingu s 200 metrami najvyšší. Najnižším miestom v Nemecku, na ktoré sa dá dokonca vstúpiť, leží 3,54 m pod hladinou mora v depresii (územie ležiace nižšie ako hladina mora) v Neuendorf-Sachsenbande (Šlezvicko-Holštajnsko). Rovnako v tejto spolkovej krajine sa nachádza najhlbšie prirodzené miesto pod vodou: Leží s 39,10 m pod hladinou mora na dne Hemmelsdorfského jazera severoseverovýchodne od Lübecku. Najhlbšie umelo vytvorené miesto leží dokonca 293 m pod hladinou mora na dne povrchovej bane Hambach východne od obce Jülich v Severnom Porýni – Vestfálsku.

Ostrovy

Kriedové skaly na ostrove Rujana, 2003

Vzhľadom na dĺžku pobrežnej línie je v Nemecku pozoruhodný počet ostrovov. Tie sú v Severnom mori najčastejšie vo forme z pevniny predĺženej reťaze ostrovov a predstavujú zvyšky pevniny, ktorá sa klesaním a následným zatopením oddelila od pobrežia. Rozdeľujú sa na Severofrízske a Východofrízske ostrovy, ktoré sú súčasťou pri odlive objavujúcich sa plytčín. Severofrízske ostrovy patria k Šlezvicko-Holštajnsku a pozostávajú z väčších ostrovov ako Sylt, Amrum a Föhr ako aj oveľa menších ako je Hallig. Dolnosaské Východofrízske ostrovy sú si stavbou a veľkosťou podobné. Najväčším z nich je Borkum. Jedinou výnimkou je Helgoland, ktorý je jediným nemeckým ostrovom na šírom mori. Ostrovy Baltického mora pri nemeckom pobreží sú väčšie a majú členitejší reliéf. Najväčším z týchto ostrovov a zároveň aj najväčším nemeckým ostrovom je Rujana a druhý najväčší Usedom, ktorého východný cíp patrí k Poľsku. Ostrovy Baltického mora sú obľúbeným turistickým cieľom a sú lemované mnohými rekreačnými strediskami. Okrem toho sú v Nemecku aj vnútrozemské ostrovy, z ktorých najznámejšími sú Mainau a Reichenau v Bodamskom jazere a Herrenchiemsee v Chiemse.

Podnebie

Nemecko patrí do miernej klimatickej zóny strednej Európy, leží v oblasti pásma západných vetrov v prechodovej oblasti medzi morskou klímou v západnej Európe a kontinentálnou klímou vo východnej Európe. Na klímu pôsobí okrem iného aj Golfský prúd, ktorý vytvára neobyčajne mierne klimatické podmienky pre tieto zemepisne šírky. Extrémne počasie, ako napríklad suchá, tornáda, kruté mrazy alebo extrémne horúčavy sú relatívne zriedkavé. Príležitostne sa však objavia víchrice, ktorých pribúdanie obzvlášť v zimných mesiacoch spôsobuje problémy. V rokoch 2000 a 2002 sprevádzali víchrice aj veľké škody. Pravidelne prichádzajú povodne, ktoré prichádzajú v lete po intenzívnych dažďoch (povodeň Odry v 1997 a povodeň Labe v 2002) alebo v zime po topení snehu, môžu viesť k záplavám a značným škodám. Suchá postihujú hlavne severovýchod Nemecka, môžu sa však rozšíriť do celej krajiny ako naposledy počas vlny horúčav v roku 2003.

Klimatické dáta (priemerné hodnoty z rokov 1961 – 1990):

	Rok	Mar–Máj	Jún–Aug	Sep–Nov	Dec–Feb	Jan	Feb	Mar	Apr	Máj	Jún	Júl	Aug	Sep	Okt	Nov	Dec
Stredná teplota (°C)	8,4	7,8	16,5	9,1	0,9	−0,5	0,5	3,7	7,6	12,2	15,5	17,1	16,9	13,8	9,4	4,2	0,9
Minimálna teplota (°C)	4,6	3,4	11,6	5,5	−2,4	−3,0	−2,5	0,0	3,0	7,3	10,6	12,3	12,0	9,3	5,7	1,6	−1,5
Maximálna teplota (°C)	12,4	12,3	21,4	12,8	2,9	2,0	3,4	7,5	12,1	17,2	20,4	22,0	21,9	18,4	13,1	6,9	3,2
Teplota – interval (°C)	7,8	8,8	9,8	7,3	5,2	5,0	5,9	7,4	9,1	9,9	9,8	9,7	9,8	9,0	7,5	5,3	4,7
Mrazivé dni	103,9	27,5	0,7	16,9	58,7	21,0	19,3	16,4	9,0	2,2	0,3	0,2	0,2	0,8	4,5	11,6	18,4
Dni so zrážkami	178,2	44,0	44,3	43,0	46,8	16,6	13,4	14,9	14,3	14,9	15,1	14,8	14,4	13,6	13,5	15,9	16,8
Zrážky (mm)	700	163	221	166	150	51	40	48	51	65	77	72	71	57	50	58	59
Atmosférický tlak (hPa−1000)	9,3	8,1	13,7	9,9	5,7	5,5	5,5	6,4	7,6	10,2	12,9	14,2	14,2	12,4	9,9	7,3	6,0
Oblačnosť (%)	72,0	69,3	63,0	73,8	81,9	83,5	78,0	74,8	69,3	63,8	64,8	63,5	60,6	66,9	72,9	81,5	84,3

Zdroj: Tyndall Centre for Climate Change Report (po anglicky)

Geológia

Tektonika

Krajina leží vo viacerých geologicky odlišných regiónoch. Najstaršie horninové celky Nemecka predstavujú výstupy kryštalinika, ktoré sú výsledkom hlavne hercýnskeho vrásnenia, ktoré skončilo koncom karbónu. Tvoria Teutoburský les, Durínsky les, Harz, Flechtingenské vrchy a Český masív. Lokálne sa v nich nachádzajú aj relikty starších celkov, hlavne kadomských (pan-afrických) vrásnení. Sever krajiny tvorí Severonemecká nížina, modelovaná prevažne mladými štvrtohornými ľadovcovými procesmi. Prekrýva niekoľko starších panví: permsko-druhohornú severonemecko-poľskú a dolnosaskú panvu. V týchto panvách sa nachádzajú početné permské (zachsteinské) soľné diapíry. Ďalšia podobne stará je hesenská panva v strednom Nemecku. Najjužnejšie časti krajiny pokrývajú platformné triasovo-jurské sedimenty, ktoré sa skláňajú smerom na juh pod treťohornú predhlbeň Álp – molasovú panvu. Predpolie Álp pretína treťohorný rýnsky gráben a ďalší gráben pri ústí Rýna, ktorý je napojený na Severné more. Na ramenách rýnskeho grábenu boli vyzdvihnuté pohoria Vogézy, Schwarzwald a Odenwald. Vrchnokriedovo-štvrťohorný alkalický vulkanizmus sa prejavuje v páse východo-západného smeru asi 300 km severne od predpolia Álp. Komplexnú geologickú stavbu Nemecka dotvárajú dva miocénne impaktné krátery na juhu krajiny.

Seizmicita

Vďaka tomu, že Nemecko leží úplne na Eurázijskej platni a na jeho území alebo v jeho blízkosti sa nenachádzajú žiadne iné platne, sa mu zemetrasenia s ťažkými následkami dosiaľ vyhýbali. Aj slabé zemetrasenia sú relatívne zriedkavé. Východorýnsky zlom v Severnom Porýni-Vestfálsku ale patrí k oblastiam mierne ohrozovanými zemetraseniami. Tento zlom zasahuje aj do územia susedných štátov Belgicka a Holandska (pozri aj Oblasť zemetrasenia Kölner Bucht). Správy o zemetrasení z tohto regiónu pochádzajú už z predchádzajúcich storočí. Od roku 1955 bolo seizmografickou stanicou Bensberg na Univerzite Kolín nad Rýnom nameraných viac ako 2000 zemetrasení. Najsilnejšie namerané zemetrasenie v tomto regióne bolo 13. apríla 1992 v blízkosti nemeckej hranice pri holandskom meste Roermond. Dosiahlo silu 5,9 stupňa na Richterovej stupnici. Otrasy tohto zemetrasenia bolo cítiť až v Londýne a Mníchove. Pri tomto zemetrasení sa zranilo 30 ľudí, hlavne spadnutými predmetmi. V postihnutých krajinách dosiahli celkové škody 150 miliónov eur.

Administratívne členenie

Nemecko je od roku 1990 zložené zo šestnástich spolkových krajín (3 z nich sú mestské štáty):

Bádensko-Württembersko Bavorsko Berlín Brandenbursko Brémy Dolné Sasko Durínsko Hamburg Hesensko Meklenbursko-Predpomoransko Porýnie-Falcko Sársko Sasko Sasko-Anhaltsko Severné Porýnie-Vestfálsko Šlezvicko-Holštajnsko

Dolné Sasko Brémy Hamburg Meklenbursko- Predpomoransko Sasko- Anhaltsko Sasko Brandenbursko Berlín Durínsko Hesensko Severné Porýnie- Vestfálsko Porýnie-Falcko Bavorsko Bádensko- Württembersko Sársko Šlezvicko- Holštajnsko

Obyvateľstvo

Etnické zloženie

Obyvatelia nemeckej národnosti tvoria takmer 75 miliónov obyvateľov, čo predstavuje 91,2 % obyvateľov štátu. Príslušníkov iných národnostných menšín je veľmi málo. Patria medzi ne najmä Lužickí Srbi, ktorí žijú v blízkosti českých a poľských hraníc, a príslušníci dánskej menšiny na severe štátu. Početnejšie sú menšiny, ktoré prišli na územie štátu po roku 1945. Ide hlavne o Turkov, ktorých žije v Nemecku 1 713 551 (2,1 % obyvateľov štátu). Za nimi nasledujú prisťahovalci zo Srbska a Čiernej Hory, ktorých tu žije 468 218 (0,5 %). Talianov žije v Nemecku 528 318 (0,6 %), Poliakov 384 808 (0,5 %), Grékov 294 891 (0,4 %) a Chorvátov 225 309 (0,4 %). Počet prisťahovalcov z Ruskej federácie dosahuje počet 187 835 (0,3 %) a z Bosny a Hercegoviny 158 158 (0,3 %). Žije tu aj 175 875 prisťahovalcov z Rakúska (0,3 %) a Holandska 128 192 (0,2 %). Okrem nich tu žijú hlavne prisťahovalci z Bulharska, Číny, Indie, Iraku, Iránu, Španielska, Maďarska, Rumunska, Libanonu, Vietnamu a iných krajín.

Náboženské zloženie

V Nemecku počet príslušníkov tradičných historických cirkví klesá, čo súvisí hlavne so sekularizácou spoločnosti a cirkevnou daňou. Príslušníkov rímskokatolíckej cirkvi žije v Nemecku 25 176 000 (30,7 %). Rímski katolíci žijú hlavne v južnej a v západnej časti štátu, najviac v Bavorsku a v Sársku. K Nemeckej evanjelickej cirkvi sa hlási 25 101 000 obyvateľov (30,5 %). Žijú najmä na severe a východe štátu. Celkovo žije v krajine 32,31 % protestantov. Okrem evanjelikov tu žijú baptisti, pentekostalisti, metodisti, mormoni či Svedkovia Jehovovi. K islamu sa hlási 3 300 000 obyvateľov (cca 4 % obyvateľov štátu). Hlásia sa k nemu najmä Turci, Arabi, kosovskí Albánci, prisťahovalci z Iraku, Iránu a iných moslimských krajín. K pravoslávnym cirkvám sa hlási 1 400 000 obyvateľov (1,7 %). Ide hlavne o prisťahovalcov z Grécka, Rumunska, Srbska, Bulharska, Ruska, Arménska či Egypta a Etiópie. K budhizmu sa hlási 245 000 obyvateľov (0,3 %) hlavne prisťahovalcov z Ďalekého východu. Hinduizmus má 97 500 prívržencov a sikhizmus 50 000 prívržencov. Ateistov, teda obyvateľov bez náboženskej príslušnosti je 24 400 000 (29,6 %).

Hospodárstvo

Výrobný závod Volkswagenu v meste Wolfsburg.

Nemecko je relatívne chudobné na suroviny, jeho hospodárstvo je zamerané predovšetkým na priemysel a služby. Veľké plochy krajiny sú poľnohospodársky využívané, hoci v poľnohospodárstve pracuje iba 2 – 3 % z celkového počtu zamestnancov. Nemecko je s hrubým domácim produktom s veľkostou 2,2 bilióna eur (stav k 2004) tretím najväčším národným hospodárstvom sveta. Navyše je Nemecko najväčším exportérom sveta. Životnou úrovňou vyjadrenou Indexom ľudského rozvoja je Nemecko na 19. mieste svetového rebríčka. Podľa HDP na obyvateľa je Nemecko medzi krajinami EÚ na 11. mieste. Toho času je nemecké hospodárstvo charakterizované relatívne nízkym medziročným hospodárskym rastom (2003: −0,1 %, 2004: 1,6 %) a pre Nemecko nezvyčajne vysokou nezamestnanosťou, obzvlášť vo východnom Nemecku. Tieto problémy sú predovšetkým dôsledkom stagnujúceho domáceho dopytu. Naopak v zahraničnom obchode je Nemecko veľmi úspešné a v rokoch 2000 až 2004 sa zvýšil o 49 %. Nezamestnanosť rastie kontinuálne od 70-tych rokov. Hľadanie príčin tejto hospodárskej krízy rozdeľuje spoločnosť: zväzy podnikateľov a neoliberálni ekonómovia tvrdia, že príčinou hospodárskej krízy je tradične silný sociálny štát, lebo nízke náklady na pracovnú silu v susedných východoeurópskych krajinách vedú k presúvaniu výroby. Oponenti poukazujú na to, že iné krajiny s vybudovaným sociálnym štátom ako napríklad Švédsko, Fínsko, Nórsko, Rakúsko dosahujú vysoký hospodársky rast. Ako príčina sa akceptuje aj skutočnosť, že štátne výdavky sa z veľkej časti financujú namiesto daní (ktoré sú nezávislé od pracovného miesta) cez sociálne odvody, ktoré predražujú pracovné miesta. Odborové organizácie a kritici globalizácie argumentujú keynesianistickými modelmi a tvrdia, že sa tuzemský dopyt zoslabil pre krátenia v sociálnej oblasti. Okrem toho nebolo po znovuzjednotení Nemecka dostatočné ekonomické opodstatnenie pre politicky motivované prispôsobenie východonemeckých platov na západnú úroveň. Za celosvetovo najviac konkurencieschopné odvetvia nemeckého hospodárstva sa považujú automobilový, elektrotechnický, strojársky a chemický priemysel.

Pozri aj

• Deutsche Bahn (DB) – Nemecké železnice.

Iné projekty

Wikicitáty

Commons

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Nemecko
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nemecko

Externé odkazy

• www.deutschland.de – viacjazyčný portál o Nemecku (po nemecky)
• Spolková vláda (po nemecky)
• Spolková kancelárka (po nemecky)
• Spolkový snem (po nemecky)
• Spolková rada (po nemecky)
• Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Berlíne (po slovensky)
• Veľvyslanectvo Spolkovej republiky Nemecko Bratislava (po slovensky) (po nemecky)