Ak je jedným zo znakov postmoderného písania intertextualita, čiže inšpirovanosť autora textu nie realitou okolo seba, ale iným textom, potom je Křesadlo postmodernistom par excellence. A často tým popletie aj kritiku.

Nie nadarmo prisudzovali v jeho začiatkoch poviedku Dívka v rytmu zrozená Josefovi Škvoreckému, zatiaľ čo v románe Mrchopěvci sa dajú vystopovať isté prvky Škvoreckého ženy Zdeny Salivarovej, ktoré použila v románe Honzlová. Jan Křesadlo mal v zuboch Milana Kunderu, a tak ho v románe Obětina nielen sparodoval štylisticky, ale v tomto pozoruhodnom diele vyhradil veľký priestor románovej postave, ktorá svojimi morálno-vôľovými vlastnosťami i sexuálnymi preferenciami údajne Kunderovi z oka vypadla. A čo taký Viktor Fischl, autor známeho románu Kuropění, zosmiešneného Křesadlom v románe Antikuro, alebo "marxist levý" Egon Bondy, doslovne zhovädený v inom románe La Calle Neruda?

A navyše sa nad všetkými týmito postavičkami a ich zážitkami neustále vznáša všemocná postava tvorcu, ktorý to všetko ovláda božskou rukou a neustále zdôrazňuje, že ide o jeho text, ktorý slúži predovšetkým jemu, a až potom čitateľovej zábave. Kto čítal, ten pochopí. Kto nečítal, nech si už aj obúva topánky a náhli sa do kníhkupectva!

No ale najväčšiu vec, akú som od Křesadla kedy čítal, je rozsiahly epos Astronautilía (Hvězdoplavba), proti ktorému všetky, aj tie najvydarenejšie autorove diela pôsobia ako skúška či v lepšom prípade verejná generálka.

Keďže Křesadlo bol okrem výnimočne nadaného (ja by som povedal že geniálneho) spisovateľa a pestovateľa iných aktivít aj filológom, nečudujme sa, že jeho najvýznamnejšie dielo sa tvári ako text v starogréčtine (vo forme faximile autorovho rukopisu), obsahujúci asi šesť tisíc homérskych hexametrov, preložený zrkadlovito do češtiny, štýlom pripomínajúcim staré preklady antických eposov.

Dej knihy je akousi do dôsledkov dovedenou parafrázou Homérovej Odysey, prenesenej do kozmického priestoru. Hlavným hrdinom je vesmírny kapitán Nemo, ktorý po celom vesmíre hľadá zázračnú ovcu (tu je zasa viditeľná istá tematická spriaznenosť s antickým príbehom o Iásónových Argonautoch a ich mýtickou cestou za zlatým rúnom), ukradnutú zloduchom Mandysom.

Aj napriek vážne sa tváriacemu povrchu je Hvězdoplavba knihou prežiarenou všadeprítomným křesadlovským humorom a pre skúseného čitateľa je bonbónikom a dobrou zábavou.

Knihu vydalo v roku 1995 pražské vydavateľstvo Ivo Železný a na tie časy bola extrémne drahá - asi 1000 Kč! Bol som vtedy koncom leta v Prahe aj s mojím priateľom Milanom Neklapilom (s tým, ktorému dnes vypisujem Listy Milanovi do Sydney) a s našimi ženami. Zháňali sme tú knihu všade po kníhkupectvách na (v) Starom Meste, ale bez úspechu. A tak nás niekde poslali priamo do veľkoskladu vydavateľstva kdesi nad Smíchovom. Keď sme tam prišli, zaviedli nás do obrovskej haly, kde boli naštósované všetky tituly, ktoré Ivo Železný vydal od vzniku svojho podniku (v prvých rokoch ešte pod názvom Art Servis). To bol zážitok! Roztriasli sa nám ruky i hlasy. Milan si doplnil svoju zbierku Křesadlových kníh (už vedel, že o pol roka sa rozlúči so mnou, aj s pohľadom na Vltavu a Karlov most od stola s kvalitne načapovaným Krušovickým na terase Hanavského pavilónu), ja som si kúpil Hvězdoplavbu. Milan sa vtedy ulakomil a odolal pokušeniu ("Vieš, ja som na tú poéziu nikdy nebol. Radšej si namiesto toho kúpim tieto romány."). Dnes to ľutuje a vypisuje mi kvílivé listy, ako vtedy zaváhal.

Po tomto článku bude možno kvíliť ešte viac.