Jan Křesadlo je autor, ktorý keby nebol
žil a pracoval v ére tzv. postmoderny, musel by si celú
postmodernu vymyslieť. Uznávam, že v podstate asi každý má
svoju predstavu o tom, čo je a čo nie je postmoderna, rovnako
ako iste existuje niekoľko jej definícií. Žiadnu som
nečítal, ale myslím si, že Umberto Eco či John Fowles niekde
do svojich esejí vložili čosi, čo by sa dalo považovať za
akýsi manifest postmodernizmu.
Ak je jedným zo znakov
postmoderného písania intertextualita, čiže inšpirovanosť
autora textu nie realitou okolo seba, ale iným textom, potom je
Křesadlo postmodernistom par excellence. A často tým popletie
aj kritiku.
Nie nadarmo prisudzovali v jeho
začiatkoch poviedku Dívka v rytmu zrozená Josefovi
Škvoreckému, zatiaľ čo v románe Mrchopěvci sa dajú
vystopovať isté prvky Škvoreckého ženy Zdeny Salivarovej,
ktoré použila v románe Honzlová. Jan Křesadlo mal v zuboch
Milana Kunderu, a tak ho v románe Obětina nielen sparodoval
štylisticky, ale v tomto pozoruhodnom diele vyhradil veľký
priestor románovej postave, ktorá svojimi morálno-vôľovými
vlastnosťami i sexuálnymi preferenciami údajne Kunderovi z oka
vypadla. A čo taký Viktor Fischl, autor známeho románu
Kuropění, zosmiešneného Křesadlom v románe Antikuro, alebo
"marxist levý" Egon Bondy, doslovne zhovädený v inom
románe La Calle Neruda?
A navyše sa nad všetkými
týmito postavičkami a ich zážitkami neustále vznáša
všemocná postava tvorcu, ktorý to všetko ovláda božskou
rukou a neustále zdôrazňuje, že ide o jeho text, ktorý
slúži predovšetkým jemu, a až potom čitateľovej zábave.
Kto čítal, ten pochopí. Kto nečítal, nech si už aj obúva
topánky a náhli sa do kníhkupectva!
No ale najväčšiu vec, akú som
od Křesadla kedy čítal, je rozsiahly epos Astronautilía
(Hvězdoplavba), proti ktorému všetky, aj tie najvydarenejšie
autorove diela pôsobia ako skúška či v lepšom prípade
verejná generálka.
Keďže Křesadlo bol okrem
výnimočne nadaného (ja by som povedal že geniálneho) spisovateľa a
pestovateľa iných aktivít aj filológom, nečudujme sa, že jeho
najvýznamnejšie dielo sa tvári ako text v starogréčtine (vo
forme faximile autorovho rukopisu), obsahujúci asi šesť tisíc
homérskych hexametrov, preložený zrkadlovito do češtiny,
štýlom pripomínajúcim staré preklady antických eposov.
Dej knihy je akousi do dôsledkov
dovedenou parafrázou Homérovej Odysey, prenesenej do
kozmického priestoru. Hlavným hrdinom je vesmírny kapitán
Nemo, ktorý po celom vesmíre hľadá zázračnú ovcu (tu je
zasa viditeľná istá tematická spriaznenosť s antickým
príbehom o Iásónových Argonautoch a ich mýtickou cestou za
zlatým rúnom), ukradnutú zloduchom Mandysom.
Aj napriek vážne sa tváriacemu
povrchu je Hvězdoplavba knihou prežiarenou všadeprítomným
křesadlovským humorom a pre skúseného čitateľa je
bonbónikom a dobrou zábavou.
Knihu vydalo v roku 1995 pražské
vydavateľstvo Ivo Železný a na tie časy bola extrémne drahá
- asi 1000 Kč! Bol som vtedy koncom leta v Prahe aj s mojím
priateľom Milanom Neklapilom (s tým, ktorému dnes vypisujem
Listy Milanovi do Sydney) a s našimi ženami. Zháňali sme tú
knihu všade po kníhkupectvách na (v) Starom Meste, ale bez
úspechu. A tak nás niekde poslali priamo do veľkoskladu
vydavateľstva kdesi nad Smíchovom. Keď sme tam prišli,
zaviedli nás do obrovskej haly, kde boli naštósované všetky
tituly, ktoré Ivo Železný vydal od vzniku svojho podniku (v
prvých rokoch ešte pod názvom Art Servis). To bol zážitok!
Roztriasli sa nám ruky i hlasy. Milan si doplnil svoju zbierku
Křesadlových kníh (už vedel, že o pol roka sa rozlúči so
mnou, aj s pohľadom na Vltavu a Karlov most od stola s kvalitne
načapovaným Krušovickým na terase Hanavského pavilónu), ja
som si kúpil Hvězdoplavbu. Milan sa vtedy ulakomil a odolal
pokušeniu ("Vieš, ja som na tú poéziu nikdy nebol.
Radšej si namiesto toho kúpim tieto romány."). Dnes to
ľutuje a vypisuje mi kvílivé listy, ako vtedy zaváhal.
Po tomto článku bude možno
kvíliť ešte viac.