text a foto Rolando Garibotti

Centrálna Patagónia

Cerro Castillo, 2675 m

Cerro Castillo sa nachádza v XI. Chilskom regióne, 100 míľ južne od Coyhaique. Je to celkom zaujímavý kopec s veľmi strmými stenami.
Južná stena: Šestnásteho februára 2003 Eduardo Mondragón (Španielsko), Pablo Crovetto a Rodrigo Fica (Čile) spravili druhý priestup cesty Golnar-Hansel-Kyan-Wangh z roku 1982 v JV stene (650m, D+/TD- 55o priemer, s niektorými úsekmi 70-80o, jedno skalné miesto za 5.8). Táto cesta vedie výraznou snehovou a ľadovou rampou v strede steny do sedla a vrcholových svahov. Crovetto, Fica a Mondragón vyliezli na vrchol za 12 hodín, z ktorého zostúpili normálkou (Z stena) za 6 hodín do základného tábora, čím spravili traverz kopca.

Cerro San Valentin, 3910 m

Dvadsiatehopiateho decembra 2002 sa na Cerro San Valentin odohrala veľká tragédia. Sedem členov čílskej expedície zahynulo pri pokuse o výstup na vrchol. Desaťčlenný tím vynášal materiál do vyššieho tábora. Počas výstupu ich zachytila silná búrka. V zlom počasí sa rozdelili na niekoľko lanových družstiev a stratili orientáciu. Iba jedno trojčlenné družstvo prežilo búrku, pretože jeden z horolezcov padol do trhliny a v nej náhodou našiel dobrú skrýšu pred nečasom, v ktorej sa ukryli. Zvyšní siedmi členovia zahynuli.

San Lorenzo Group

Nasledujúce kopce sa nachádzajú v Argentíne a dá sa k nim dostať zo severu  cez Lago Pueyrredón a Rio Oro, alebo z juhu z Perito Moreno National Park.

Cerro San Lorenzo, 3706 m

Koncom roka 2002 sa dve skupiny pokúsili o VSV stenu, vpravo od krásneho V hrebeňa. Prvou dvojkou boli Švajčiari David Fasel a Mike Schuwey, druhou Taliani Diego Fregona a Luca Maspes. Začiatkom novembra Fregona a Maspes dali pokus, ale kvôli veľkému množstvu snehu v stene a teplému počasiu (častý pád skál a ľadu) ustúpili. Maspes verí, že o túto stenu sa treba pokúsiť v chladnom počasí, dokonca aj v zime, hlavne preto, že skala nie je dobrej kvality. Najlepší doterajší pokus o túto žiadanú stenu spravili Francúzi Jean Annequin a Simon Destombes, ktorí vo februári 1998 doliezli kúsok od vrcholového hrebeňa sledujúc líniu v centre steny.

Cerro Hermoso, 2500 m

Fregona a Maspes vyliezli 1. novembra predtým nezlezený kopec Cerro Hermoso, ktorý pokrstili Punta Silvia. Ich cesta vedie v Z stene 1200 m v zväčša ľahkom mixovom teréne s miestami obtiažnosti 5+ a 70o ľadom. Výstup im trval 10 hodín.

Južná Patagónia

Masív Chalten, Argentína

Cerro Azara a Bravo, 1950 a 2040 m

Tieto dva vrcholy sa nachádzajú hneď severne od sedla Paso del Viento a sú spojené úzkym hrebeňom. Cerro Azara bol po prvýkrát vylezený v marci roku 1916 Alfredom Kollikerom a Lutzom Witteom. Šiesteho decembra 2002 Španieli José Fernández Arrieta a Raúl Lora spravili druhý výstup novou cestou vo V stene. Sledovali líniu, ktorá vedie do sedla medzi týmito dvoma vrcholmi, ktorá mala 200 m mixového terénu 60o-65o s krátkymi strmšími úsekmi a ľahké skalné lezenie za 3. Z vrcholu Azara pokračovali po S hrebeni na Cerro Bravo (predtým nezlezené). Lezenie po hrebeni bolo ľahké, skalné lezenie v rozbitej skale do obtiažnosti 4.

Cerro Grande, 2751 m

Južná stena: Taliani Marcello Cominetti a Luca Maspes dokončili 5. 12. 2002 variant v J stene Cerro Grande. Pod stenu sa dostali z juhu z Laguna Toro. Vyliezli ľadovou ostrohou k ľadovým stekancom s mixovým lezením a nimi na V hrebeň, kde sa napojili na East Ridge (T. Villars, 1991) a kvôli neskorej hodine zostúpili.

Cerro Torre, 3102 m

JV hrebeň, Compressor Route. (ED-, 900 m, 6a+, A2, 70°; prvý kompletný výstup Brewer- Bridwell, USA, 1/1979). Americkí horolezci Bean Bowers a Dave Nettle zopakovali klasickú Compressor Route za 2 dni. Na vrchol vystúpili 1. 1. 2003. Bol to jediný výstup na vrchol Cerro Torre túto sezónu.

Južná stena: Medzi polovicou februára a marca sa talianski horolezci Mauro Bole, Riccardo Milani a Paolo Schiavo pokúšali spraviť novú cestu vľavo od Slovinskej cesty v J stene (Jeglič – Karo, 1988), ale zlé počasie im umožnilo vyliezť len 150 metrov.

Aguja Standhardt, 2730 m

V stena, Tomahawk. (TD+, 450 m, 5, WI 6; C. Anker – S. Gerberding, USA, 12/1994).
Počas zimy 2002 spravili francúzski Kanaďania Martin Bointeau a Claude Gagnon prvý zimný priestup cesty Tomahawk. Suché podmienky (málo ľadu) ich prinútili ustúpiť z pokusu preliezť cestu Exocet. Dali pokus aj o JV hrebeň na Cerro Torre, ale kvôli zlému počasiu zostúpili 5 dĺžok nad sedlom Patience.

V stena, Exocet. (ED-, 800 m, 5, WI 6; J. Bridwell – G. Smith - J. Smith, USA, 1/1988).
V novembri 2002, po neúspešnom pokuse vo V stene Torre, Alex Huber z Nemecka a Švajčiari Stephan Siegrist, Roger Schaeli a Ralph Weber zopakovali túto veľmi populárnu cestu.
V strede februára Rakúšania Much Mayr a Peter Janscek spolu so Slovincami Inezom Bozicom a Janezom Skokom dali pokus v Exocete, ale zlé počasie ich prinútilo zostúpiť po prelezení troch kľúčových dĺžkach v komíne jednu dĺžku pod hrebeňom.

Piergiorgio, 2719 m

SZ stena. Začiatkom roka 2003 veľká skupina horolezcov z Talianska z oblasti Lecco a to D. Bernasconi, M. Conti, A. Marazzi, S. Pedeferri, M. Piccardi, S. Ripamonti, A. Selva  a M. Vago dali pokus o dokončenie línie Casimira Ferrariho. Zlé počasie ich prinútilo zostúpiť nižšieho z miesta, ako dosiahol Ferrari v roku 1995. Vedúcim expedície bol Mario Conti, prvovýstupca na Cerro Torre z roku 1974.

Aguja Guillaumet, 2579 m

S stena, SZ pilier. (D+, 350 m, 6b+; C. Comesana - J. L. Fonrouge, Argentina, 1/1965). Cestu preliezli tri dvojky: Daniele Bernasconi a Matteo Piccardi 1/2003, Eric Murphy (USA) s nemeckým spolulezcom začiatkom 2003 a Martin Heredia a Max Odell (Argentína) 10. 4. 2003.

V stena, Couloir Amy. (D+, 350 m, 5, 55 stupňov; B. Amy – P. Vidailhet, Francúzsko, 2/1968). Cecilia Vedelago a Martin Heredia ju vyliezli 2. 4. 2003.

Aguja Mermoz, 2732 m

V stena, Vol de Nuit. (ED-, 500 m, M6, A1; A. Parkin, Veľká Británia, 2/1993).
Počas zimy 2002, britskí horolezci Andy Kirkpatrick a Ian Parnell spravili celkove druhý a prvý zimný priestup tejto cesty. Preliezli ju za tri dni, v stene strávili dve noci. Cesta je podľa nich vysokej kvality s ťažkými ľadovými stekancami. Mala by sa dať vyliezť voľne za M8. V polovici cesty Kirkpatrick spadol okolo 30 metrov kvôli nedorozumeniu s lanami pri komunikácii. Kirkpatrick sa pokúšal o cestu už pred 2 rokmi s Richom Crossom, ale vyliezli len 1/3 steny kvôli zlému počasiu. Po dolezení na hrebeň podobne ako Andy Parkin pri prvovýstupe nepokračovali na vrchol. Aguja Mermoz čaká na zimný výstup.

Fitz Roy, 3405 m

J pilier, Francúzsko-argentínska cesta. (ED-, 450 m, 6b/c; G. Magnone – L. Terray, Francúzsko, 2/1952; s variantom od Bendinger - Brenner - Couch – Friedrich, Argentína, 3/1984). Cestu preliezli tri dvojky Gabriel a Luciano Fiorenza, Argentína, 7. 12. 2002, Masahiro Takiyama a Hidenobu Hata (Jap.), 1. 1. 2003. a Gunter Gapp s Raimundom Moserom (Rak.), 16. 2. 2003.

V stena, Devil’s Dihedral. Britskí horolezci Andy Kirkpatrick a Ian Parnell sa pokúsili vyliezť túto cestu v zime 2002. Pomalý postup kvôli množstvu snehu a nedostatok materiálu ich prinútil zostúpiť po prvom dni lezenia.

Z stena, Supercanaleta. (TD+, 1600 m, 6a, A2, 85°; J. L. Fonrouge – C. Comesana, Argentína, 1/1965). Deviateho novembra nastúpili Francúzi Nicolas Fabbri a Silvain Rivoire do Supercanalety o druhej ráno. Po 19 hodinách lezenia vystúpili na záverečné svahy asi 150 m pod vrcholom. Tu sa rozhodli zostúpiť. Zlaňovali tou istou cestou nasledujúcich 7 hodín.

Švajčiari David Fasel a Mike Schuwey vyliezli Supercanaletu 31. 12. 2002. Na vrchole boli krátko po polnoci. Celú cestu liezli v mačkách. Na vrchole čakali 4 hodiny na úsvit. Potom zostúpili Francúzsko – argentínskou cestou.

S stena, Tehuelche. (ED+, 1200 m, 6c/A2; C. Barbolini, M. Boni, M. Petronio, A. Pozzi, M. Rontini a M. Sterni, Taliansko, 1/1986).

V januári 2003 Klemen Mali (Slovinsko) a Chris Turiano (USA) sa pokúsili vyliezť  Tehuelche za jeden deň. Z tábora v Paso Cuadrado vyrazili o druhej ráno a o siedmej boli pod stenou. Liezli naľahko, nemali zimné topánky, varič, bivakovacie pomôcky a ani teplé oblečenie. So sebou zobrali len batoh s vodou. Liezli veľmi rýchlo, väčšinu spodnej časti postupovali simultánne. Tretiu dĺžku pôvodne A2 dali voľne za 6b. Na Grand Hotel sa dostali o jednej poobede. Dúfali, že na vrchol dolezú niekedy večer. Ale známa offwidth špára nad Grand Hotelom bola ťažšia ako očakávali. Vyliezli ju za 4 hodiny. Odporúčajú zobrať do tejto dĺžky dva #6 camaloty. Podarilo sa im ešte preliezť dve dĺžky, ale boli veľmi unavení a tak sa rozhodli zostúpiť.

Poincenot, 3002 m

V stena, Whillans-Cochrane Route. (TD, 550 m, 5+, 60°; F. Cochrane, Írsko - D. Whillans, Veľká Británia, 1/1962).
Cestu zopakovali tri dvojice Miguel Kuarta a Diego Lara (Argentína) 16. 2. 2003, Eric Murphy (USA) s nemeckým partnerom začiatkom roku 2003 a Ben Bransby (Veľká Británia) so spolulezcom koncom 2/2003.

Z stena Aguja Innominata, (1) nová cesta Artibelleza, ktorá sa po 6 dĺžkach napája na Anker-Piola, 1989 vo V stene, (2) Corallo, Salvaterra a Leoni, 1994, (3) British – American, 1974

Z stena, Aguja Saint Exupery, (1) klasika Chiaro di Luna, Giordani-Manfrini a Valentini, 1987, (2) Supertrek, 2002

Aguja Innominata, 2482 m

S a V stena. 16. 12. 2002 Švajčiari Carsten Von Birckhahn a Anke Klaus spravili novú cestu v S stene tejto veže, ktorú nazvali Artebelleza. Ich línia má v S stene 6 nových dĺžok a potom sa napája na Piola-Anker (1989) na posledné 3 dĺžky (TD-, 450 m, 6b/A1).

Sedemnásteho februára vyliezli Argentínčania Esteban Arellano a Juan Canale spolu s americkým horolezcom Beanom Bowersom väčšinu cesty voľne, 6b+, ale jednu dĺžku pod vrcholom ich zhoršujúce počasie prinútilo zostúpiť.

Aguja Saint Exupery, 2558 m

V hrebeň, Italian cesta. (TD+, 700 m, 6a+, A2, 45°; G. Buscaini – L. Candot - S. Metzelin, W. Romano – S. Sinigoi, Taliansko, 2/1968).
Taliansku cestu vyliezla 8. 1. 2003 dvojica Agustin Inchausti a Alejandro Lucena.

S stena, Kearney-Harrington. (TD-, 580 m, 6a+; A. Kearney – S. Harrington, USA, 2/1988).
Carsten Von Birckhahn a Anke Klaus zo Švajčiarska, 10. 1. 2003.

SZ pilier, Chiaro Di Luna, variat Supertrek. (TD+, 780 m, 6c/7a; M. Giordani – R. Manfrini – S. Valentini, Taliansko, 11/1987).
Siedmeho januára Bean Bowers a David Nettle (USA) vyliezli nový variant cesty Chiaro di Luna. Liezli o 40 metrov ďalej po význačnej žile, z ktorej Chiaro začína a pokračovali špárou a kútovým systémom so širočinou 6b+. Napojili sa na 300 m na Chiaro di Luna a potom zase odbočili a vyliezli dve nové dĺžky dlhé 60 metrov hore kútmi a špárami cez vrcholovú stenu klasifikácie 6b+ až na vrcholový hrebeň. Svoj variant nazvali Supertrek, na počesť sprievodcov, ktorí ich rozveseľovali pri čakani v zlom počasí v základnom tábore.

Aguja de L’S

Severný hrebeň. (D+, 300 m, 6a+, 50°; H. Bärnthaler – E. Lidl, Rakúsko, 11/1987).
Carsten Von Birckhahn a Anke Klaus, Švajčiarsko, 31. 12. 2002.

Poznámka: V údolí Cerro Torre Valley Argentínčania Luciano Frasson s bratom a Lucas Fava našli pozostatky pravdepodobne Tonyho Eggera. Zobrali všetko čo našli a Eggerove pozostatky pochovali do jeho hrobu na opačnej strane údolia s pozostatkami z roku 1970. Po dlho očakávanom foťáku nenašli ani stopy. V ňom mohli byť zábery z vrcholu Cerro Torre z jeho výstupu s Maestrim z roku 1959.

Continental ľadovec

Masív Riso Patrón

Počas zimy 2002 sa čílski horolezci Viviana Callaham, Maria Paz Ibarra, Fiorenza Marinkovic, Camilo Rada a Sebastian Varela pokúsili o výstup na nezlezený Cerro 3018, ktorý sa nachádza vo Falcon Fjord na Z hranici Južného kontinentálneho ľadovca na 49o 33’10"J a 73o 34’30"Z.

Kopec bol pravdepodobne jednou z posledných nezlezených trojtisícoviek v Južných Andách, ale z mereania počas tejto expedície sa ukázalo, že je trochu nižší s výškou okolo 2800 m.

Cerro 3018 sa nachádza pár míľ SV od Cerro Riso Patrón, ktorý bol po prvýkrát vylezený Casimirom Ferrarim, Brunom Lombardinim a Egidiom Spreaficom (Taliansko) v auguste roku 1988. Počas výstupu Ferrari poznamenal, že Cerro 3018 je možno ešte väčší ako Riso Patrón.

Rada so svojimi spolulezcami sa prvýkrát pokúšal o výstup na tento v januári 2002, ale boli prinútení ustúpiť kvôli veľmi zlému počasiu. Vrátili sa v júli 2002. Pre nedostatok peňazí v obidvoch prípadoch pricestovali ku kopcu z východu prejdúc ľadovec z Paso Marconi, keďže oveľa kratší prístup cez fjordy je podstatne drahší. Počas ich zimného pokusu po prejdení Paso Rokko na J konci Mariano Moreno si postavili 10. tábor už blízko Cerro 3018. Hneď na to sa Ibarra a Rada rozhodli o výstup na kopec z J strany namiesto ľahších východných svahov. Natiahli si fixné lano a čakali na zlepšenie počasia. Do steny nastúpili 3. augusta. Strávili v nej dve noci. Na tretí deň sa dostali blízko vrcholového hrebeňa, kde Rada spadol okolo 10 metrov. Na základe tohto pádu a vplyvom zhoršujúceho sa počasia sa rozhodli zostúpiť. Spolu vyliezli 12 dĺžok so skalnými obtiažami 5 a ľadom do 70 a občas 90 stupňov. V tom istom čase Callaham, Marinkovic a Varela vyliezli dva nové kopce v blízkosti. Nazvali ich Mirador Callaham a Mirador Marinkovic. Po niekoľkých dňoch oddychu sa vrátili do El Chalten cez Paso dell Viento. Navrhli pre Cerro 3018 názov Cerro Buracchio. Christian Buracchio bol jedným z najaktívnejších čílskych horolezcov a tragicky zahynul pri havárii lietadla v roku 2001.

Torres del Paine National Park, Čile

Torre Central

SV stena, Bonington-Whillans. (TD+, 650 m, 6b/c or 6/A1; C. Bonington – D. Whillans, Veľká Británia, 1/1963).
Touto klasickou cestou sa uskutočnili aspoň dva výstupy. Siedmeho decembra slovinská dvojica Milena a Miha Praprotnik a lezci z Katalánska Sergi Castella Balana a Ignasi Amat. Priestup Mileni Praprotnik je tretím ženským výstupom na Torre Central, po Ginelle Pagani v roku 1987 a Allison Pennings v roku 2001.

V stena, Riders in the Storm. (ED+, 1000 m, 7b, A2; K. Albert, B. Arnold, N. Batz, W. Güllich a P. Dietrich, Nemecko, 1/1991).
V novembri minulého roka sa francúzski horolezci Jerome Arpin a Sylvain Empereur pokúsili preliezť Riders in the Storm v alpskom štýle, čo sa podarilo Čechom Janovi Kreisingerovi a Davidovi Šťastnému vo februári 2002. Arpin a Empereur vyliezli sa 4 dni 18 dĺžok, ale potom sa pokazilo počasie, veľmi sa ochladilo a preto sa rozhodli zostúpiť.

Začiatkom decembra Francúzi Arnaud Boudet, Martial Dumas, Jean Yves Fredericksen a Yann Mimet spravili tretí priestup Riders in the Storm. Za 14 dní, z toho 8 dní liezli, zafixovali 500 m v spodnej časti steny. Štvrtého decembra nastúpili do steny s portaledgmi a stravou na 5 dní. Na konci fixných lán si spravili kemp a nasledujúce 4 dni zafixovali ďalších 400 m pomocou lán, ktoré použili v spodnej časti. 8. decembra preliezli poslednú ťažkú časť veľký previsnutý kút (50m) a potom pokračovali ľahkým terénom na vrchol, ktorý dosiahli okolo obeda. V ten istý deň zrušili všetky fixné laná, tábor a zostúpili do základného tábora, kde došli o jedenástej večer. V ceste sa nachádza očividne veľa nitov a dierok na háčiky. Ak nepočítame nity, je ich 46. Francúzi pridali jednu dierku do 16. dĺžky, tam kde sa vylomil odštep. Vyliezli voľne tri hlavné off-width dĺžky (17, 18, 19), ktorými je cesta notoricky známa. Camaloty veľkosti 4.5 a 5 neboli dostačujúce a preto odporúčajú pre ďalšie opakovanie Camaloty 6 a iné istiace pomôcky do širočín. Takisto veľa nitov nemá ušká a preto odporúčajú vziať si nity a samotné ušká pre nity Petzl 8 mm.

Torre Norte

S stena, La Ultima Esperanza. (TD-, 450 m, 6c, A2; V. Sprüngli - M. Piola, Švajčiarsko, 1/1992).
Jerome Arpin a Sylvain Empereur, Francúzsko v novembri 11/2002. Týmto výstupom sa Arpin a Empereur dostali medzi horolezcov, ktorí boli na vrchole všetkých troch veží Paine. Medzi nich patria Taliani B. De Dona, M. Manica, E. Orlandi a E. Salvaterra, Američania M. Pennings a S. Schneider, Čilan A. Zeegers, Argentínci R. Calvo, D. Luro a T. Plaza. Poslední traja boli prvými, ktorí vystúpili na vrcholy v jednej sezóne, 1993 vrátane prvovýstupov vo V stene Torre Central (Una fina linea de locura) a Torre Norte (Capachin Tortola). V tom čase mali 18, 17 a 20 rokov.
La Ultima Esperanza vyliezla 16. 12. 2002 aj slovinská dvojka Tomaž Jakofčič a Tina Di Batista.

S stena, Taller del Sol. (TD-, 450 m, 6b+; P. Butler - E. Helmuth, USA, 2/1995). Janez Peterlin a Nejc Brescak v 12/2002.
S vrchol, prvovýstup, Los Esclavos del Barometro. Tridsiatehoprvého decembra 2002 slovinskí horolezci Tina Di Batista a Tomaž Jakofčič vyliezli novú cestu na S vrchol S veže Paine. Ich línia, ktorú nazvali Los Esclavos del Barometro vedie špárami vpravo od Armas y Rosas a hneď vľavo od Spirito Libero.

Prvýkrát skúsili cestu spolu s Nejcom Bevkom dva dni predtým, ale museli zostúpiť kvôli náhlej snehovej búrke. Vtedy vyliezli okolo 250 metrov. Bolo chladno, ale mohli voľne liezť.  V ceste si nenechali žiadne fixné lano. O dva dni neskoršie boli špáry plné snehu  a ľadu a tak museli veľa dĺžok liezť technicky. Čas do odchodu sa im krátil a tak liezli aj v takýchto podmienkach. Severný vrchol dosiahli o šiestej večer a zlanili dolu cestou. Do základného tábora sa vrátili za 19 hodín. Tak, ako cestu liezli, ju ohodnotili na 6b A2, 500 m, avšak pri dobrých podmienkach by išla vyliezť voľne v obtiažnosti 6b+/6c. V prvých dvoch dĺžkach našli staré kúsky lana, pravdepodobne z predchádzajúcich pokusov.

Južne od Paine

Cerro Balmaceda, 2035 m

Cerro Balmaceda, druhý alebo tretí výstup. Vo februári minulého roka dvaja španielski horolezci Iňaki San Vicente a Carlos Garcia de Cortazar spravili pravdepodobne druhý alebo tretí výstup na tento nádherný kopec (2035 metrov), ktorý sa nachádza na S konci Fiordo Ultima Esperanza. Ku kopcu sa dostali z Torres del Paine National Park kajakmi 70 km na Rio Serrano do fjordu, ktorý preplavili na jeho Z konci aby dosiahli Laguna Azul. Na vrchol vystúpili Z stenou za 8 hodín. Najťažším úsekom bola 80 m stena s ľadom do 85o. Prvý výstup na Balmacedu spravili zo severu argentínski lezci Argentines Meiling, Arnsek a Botazzi a Čilan Saavedra v roku 1957.