Územie Slovenska bolo oddávna miestom stretávania etnických spoločenstiev a rozličných kultúr. Viacstoročným spolunažívaním početných etník vznikol komplex hodnôt, všeobecne označovaný ako spoločné kultúrne dedičstvo. Vklad jednotlivých národností v rámci celkovej etnickej štruktúry daného územnospoločenského celku je stále aktuálnou otázkou.

Geopolitická poloha Slovenska ho predurčovala k intenzívnym kontaktom s nemeckým kultúrnym prostredím, ktorých počiatky archeológia dokázala už do prvých storočí nášho letopočtu, keď bolo naše územie osídlené germánskymi kmeňmi. Čulé styky s Franskou ríšou mali Slovania najmä v počiatkoch kristianizácie.

Približne od polovice 12. storočia prebiehala kolonizácia na nemeckom práve, ktorá až do svojho ukončenia v 15. storočí zasiahla veľkú časť územia Slovenska a významnou mierou ovplyvnila všetky sféry hospodárskeho, kultúrneho a politického života v Uhorsku.

Migrácia nemeckého obyvateľstva na Slovensku pre-biehala i v ďalších storočiach, ale už v nepomerne menšej intenzite a v zásade odlišných právnych, hospodárskych a spoločensko-politických podmienkach.

Osídľovanie slovenského územia nemeckým etnikom prebiehalo vo viacerých etapách. Ak za prvú považujeme kolonizáciu na emfyteutickom práve (12 – 15. storočie), za posledné osídlenie v kompaktnej forme môžeme považovať príchod Nemcov do obce Michalok v roku 1899.

Do rozpadu Rakúsko-Uhorska boli Nemci na Slovensku súčasťou uhorských Nemcov spolu s ostatnými obyvateľmi nemeckej národnosti zo všetkých krajín bývalej monarchie. Vznikom Československa sa stal aktuálnym problém odlíšenia oboch nemeckých menšín v novom štáte. Ako riešenie sa ukázalo prijateľné pomenovanie karpatskí Nemci, ktorého autorom bol Raimund Fridrich Kaindl. V období 40-tych rokov 20. storočia sa však bežne používal i termín slovenskí Nemci.

Nemecké etnikum žilo na našom území v troch kompaktných oblastiach a v mnohých mestách a obciach rozptýlene.

Tri geografické regióny nemeckých sídiel na Slovensku predstavujú súčasne tri kultúrne celky, ďalej členené na viaceré kultúrne subregióny. Sú to:

1. Bratislava a okolie (samotná Bratislava s priľahlými súčasnými mestskými časťami, niektoré vinohradnícke obce a mestečká v malokarpatskej oblasti a viac ako sedem dedín Žitného ostrova);
   
2. Kremnica s okolitými obcami a Nitrianske Pravno s okolím, tzv. Hauerland;
   
3. horný a dolný Spiš a údolie rieky Bodvy.

Medzi všetkými troma regiónmi prevládali značné odlišnosti, ktoré vyplynuli z mnohých faktorov a prejavili sa v celkovom vývine kultúry jednotlivých etnických spoločenstiev. K takýmto okolnostiam patrí doba osídlenia daných území Slovenska a s tým súvisiace privilégiá: charakter práce na novoosídlenom území a tiež materská oblasť kolonistov.

Nemecké etnikum okrem už spomínaných troch kompaktných regiónov obývalo v diasporickej forme viaceré mestá, lokality či obce. Takéto etnodisperzné skupiny, tvoriace sa z viacerých zväčša nepríbuzných rodín, prichádzali už od obdobia 12. storočia.

Osídľovanie územia Slovenska nemeckým etnikom prebiehalo vo viacerých časových etapách. Väčšina autorov, ktorí sa touto problematikou zaoberajú, udáva 4 migračné etapy (i osídľovacie vlny) príchodu Nemcov na Slovensko.

1. etapu predstavuje kolonizácia na nemeckom práve v období 12 – 14. storočia, ktorá bola početne najsilnejšia. Najmä v druhej polovici 13. a začiatkom 14. storočia (ale aj neskôr) preniká sem silný nemecký element, prinášajúci so sebou nové formy hospodárenia, právnu nadstavbu i kultúru. Nemeckí kolonisti prichádzajúci z hospodársky vyspelejšieho prostredia dostávajú v novej krajine rozsiahle výsady a kráľovské privilégiá, čo boli najdôležitejšie činitele zabezpečujúce rýchly hospodársky, spoločenský a kultúrny rozvoj Nemcov v Uhorsku.

2. etapa osídľovania nemeckým etnikom súvisí s protireformačným hnutím v Európe v 16 – 17. storočí. V tom čase sa vo viacerých lokalitách Záhorskej nížiny v tiahlom oblúku až po Trenčín usadili obyvatelia z oblasti Bavorska, Tirolska a z iných nemeckých krajín, tiež zo severného Talianska, Švajčiarska, vyznávajúci novú formu náboženstva, anabaptizmus. Na Slovensku sa udomácnilo pomenovanie Habáni.

V období 16. až 17. storočia, keď boli na Slovensku liberálnejšie konfesionálne podmienky, sa v okolí Bratislavy a na malom Žitnom ostrove usadili náboženskí exulanti z Bavorska, Tirolska a iných rakúskych oblastí.

3. etapa časovo spadá do obdobia 18. storočia, ale nemecké etnikum sa na našom území usadilo vo viacerých vlnách, za rozličných politicko-hospodárskych podmienok a z odlišných dôvodov. Prvá vlna sa týka situácie po tureckých vojnách, súvisí s rekonštrukciou hospodárstva a osídlením opustenej zeme. V tomto období bola dosídľovaná Mošonská župa a v rámci nej i tri obce (Jarovce, Rusovce, Čuňovo), v roku 1946 pririeknuté Československu.

Viacerí zemepáni a majitelia veľkostatkov si prizývali z nemeckých krajín osídlencov na svoje majetky za obojstranne výhodných podmienok. V druhej polovici 18. storočia sa na Pálfyovských majetkoch v oblasti Malých Karpát usadili drevorubači z Álp a Štajerska, tzv. huncokári.

Prílev nemeckých kolonistov sa zintenzívnil za vlády Jozefa II. Prostredníctvom kráľovského splnomocnenca bola pridelená poľnohospodárska pôda v Sládkovičove viacerým rodinám zo severozápadného Nemecka.

Po roku 1785 sa usídľujú viaceré rodiny na Spiši, nie-ktorí ako odborníci na pestovanie ľanu a zdokonalenie tkáčskych techník či spracovania ľanovej priadze, iní ako chovatelia rožného dobytka, ale i z dôvodov priaznivejšej ekonomickej situácie, ktorú ponúkali jednotlivé panstvá.

Za 4. etapu osídľovania Nemcov na území Slovenska je považované celé 19. storočie v súvislosti so zakladaním a rozvojom priemyselných podnikov, hutníctva a železiarstva.

Nemci boli v stredoveku silným živlom na Slovensku. Niektoré odhady o ich počte v staršej literatúre sú prehnane vysoké. Ak zoberieme do úvahy odhady počtu obyvateľstva v celom Uhorsku k začiatku 15. storočia (čo sú rovnaké pravdepodobne i ku koncu 14. storočia), ktoré sa pohybujú okolo 4 miliónov, tak celkové obyvateľstvo tvorilo asi pätinu a počet Nemcov sa odhadoval približne na 250 tisíc.

Neskôr negatívne vplýval na vývoj nemeckého etnika u nás úpadok banského podnikania, úpadok remesiel s tým súvisiacich a dlhodobá prirodzená asimilácia. Pri sčítaní obyvateľstva v roku 1930 tvorili Nemci 4,5 % všetkého obyvateľstva Slovenska, čo predstavovalo 150 000 Nemcov.

Na súčasnom počte karpatských Nemcov sa podpísal, popri v konkrétnych historických obdobiach rôznymi faktormi podmienenej asimilácii, predovšetkým odsun nemeckého obyvateľstva z územia Slovenska po 2. svetovej vojne, keď nastal najvýraznejší zlom vo vývoji nemeckého obyvateľstva u nás. Predpokladá sa trojnásobok súčasného počtu Nemcov z posledného sčítania obyvateľstva z roku 1991, keď nemeckú etnicitu prejavilo 5 629 obyvateľov. Tento počet predstavuje 0,1-0,2 % z celkového obyvateľstva.

V okolí Bratislavy treba rátať s infiltrátmi už za Veľkej Moravy, keď zosilnel vplyv Franskej ríše. Bratislava a jej bezprostredné okolie boli miestami stretávania sa slovienskeho ľudu Veľkej Moravy s ľudom Východnej marky. Písomné doklady o osídlení Bratislavy Nemcami sú už z 12. storočia. V tomto období prostredníctvom kráľovnej Gizely sa začali upevňovať vzťahy medzi Uhorskom a vtedajším nemeckým cisárstvom. Hlavný prúd osadníkov však do Bratislavy a jej okolia prichádza v 13. storočí.

Nemeckí historici (Schewitz Ilona, Lendl Egon, Beranek Franz a i.) kladú osídlenie Žitného ostrova do prvej polovice 13. storočia. Žitný ostrov, v nemčine Schütt sa v listine z roku 1232 nachádza v pomenovaní insula Chuth – Schitt z pomenovania Aufschüttung, anschütten, čo znamená násyp, zasypať, naplavenina, ako sa toto pomenovanie bežne používa v susediacich oblastiach Rakúska. (Napr. Schiittel na južnom ramene Dunaja medzi Hainburgom a Maria Ellend, Schüttau a Schütt pri Fischamende). Vo východnej oblasti Bavorska sa vyskytuje Schiitt ako prímenie a čo je zaujímavé, v Nových Košariskách (Mischdorf) sa pomenovanie Schied používa i na obilnú jamu i na obilnú komoru, aj na sýpku.

Vzhľadom na absenciu listinných či pramenných dôkazov z tohto obdobia o osídlení Žitného ostrova Nemcami za významný doklad nemeckej kolonizácie mnohí historici a historici umenia považujú sakrálnu architektúru tejto ob-lasti. Historik Ipolyi, rovnako ako kunsthistorik V. Mencl upozorňujú, že všetky kostoly z 13. storočia sú postavené v románsko-gotickom štýle s takými románskymi prvkami, ktoré sa vyskytujú najmä v Bavorsku. Tieto kostolíky vznikli hlavne po tatárskom vpáde 1241 – 1242, kedy do tejto oblasti už boli prizývaní nemeckí kolonisti. Mencl nazýva tento románsko-gotický sloh pravým nemeckým kolonizačným. Takéto kostoly sú v obciach Kalinkovo (Szemet), Hamuliakovo (Guttern), Štvrtok (Loipersdorf), reformovaný v Šamoríne (Sommerein), Mierove (Béke) a inde. Kostol sv. Martina v Nových Košariskách vznikol už v roku 1235.

Prejdime priamo k jednotlivým obciam.

ROVINKA – WALTERSDORF

V roku 1912 sa spojili obe časti Oberwaltersdorf a Unterwalters. Rovinka patrila dlho k arcibiskupstvu v Hronskom Beňadiku. V r. 1910 mala 49 domov s 272 obyvateľmi. V r. 1682 dostalo obyvateľstvo privilégium uvoľnenia z niektorých daňových povinností ako ohľad na hospodárske škody spôsobené potopami a požiarmi. V stredoveku sa často objavuje názov Csólle vo forme Chellje, Chtirlle – ako v roku 1287, keď podľa listiny prešporského kanonika Paula zakladal svoje vlastníctvo Dómu. Začiatkom 13. storočia sa vyskytuje v súvislosti s Bratislavou meno grófa von Waltersdorfa, čo niektorí historici (K. Kautz) spájajú s menom osady.

Podľa konskripcie z r. 1553 vlastnilo arcibiskupstvo v Hr. Beňadiku 7 dvorov a 4 Ignac Farkaš. Rovinka cirkevne spadala pod Nové Košariská (ev. a v. aj katolícke vierovyznanie). V období Slov. štátu bola dokončená nemecká škola. V roku 1910 mala 524 obyvateľov z toho 52 % Nemcov. V roku 1921 tvorili Nemci 65,9 % a v roku 1930 72,2 % obyvateľstva.

NOVÉ KOŠARISKÁ – MISCHDORF

Podľa F. Beránka bol názov odvodený z mena kolonizátora Misde. Kostol sa spomína už v roku 1356 ako zasvätený sv. Martinovi, zároveň sa spomína kňaz Petrus a neskôr Paulus. Tento kostol slúžil i pre potreby Rovinky, Jánošíkovej (Schildern) a Novej Lipnice (Tartschendorf). V 16-17. storočí patril reformovanej cirkvi, od r. 1710 je opäť rímskokatolícky.

JÁNOŠÍKOVÁ – SCHILDERN

V dialekte Nemcov Jenesdi (od Denesd). Podľa dokladov obývaná od r. 1206 ako hospodársky dvor. V darovacej listine Belu IV. sa uvádza ako Dyenis a Dienes.

VRAKUŇA

Vrakuňa leží na východ od Bratislavy, na ceste vedúcej cez Malý Dunaj na Žitný ostrov. Pôvodne tvorila súčasť bratislavského hradného panstva. Jej osídlenie siaha pravdepodobne až do obdobia raného feudalizmu.

Prvá písomná správa o lokalite je v listine kráľa Ondreja III. z roku 1290, ktorou obnovil donáciu udelenú už Ladislavom IV. vrakunským zemanom Martinovi, Matejovi a Svoradovi, synom Hercelovým na dediny Focha a Vavrinca, ako aj na dedinu Myr spolu s prechodom na hornom toku rieky Čalova (stredoveký názov Malého Dunaja).

V polovici 14. storočia sa vo vlastníctve Vrakune uskutočnili veľké zmeny. Do popredia začali vystupovať bratislavskí mešťania, ktorí získavali majetky nielen vo Vrakuni, ale aj v iných dedinách na okolí Bratislavy. Kapitál získaný z obchodu a remesiel investovali zväčša do nehnuteľného majetku.

Záujem o Vrakuňu prejavil aj Adam, otec Václava Schleychenkaufa, člena bratislavskej mestskej rady, ktorý si roku 1376 najal od mesta podiel vo Vrakuni, ako aj iní mešťania.

Čoskoro bratislavskí mešťania začali strácať záujem o vlastníctvo podielov v poddanských osadách; príčinou nezáujmu boli časté spory medzi vlastníkmi podielov a najmä prílišné drobenie vlastníctva.

Roku 1410 kráľ Žigmund nariadil Bratislavčanom vybudovať vo Vrakuni most. Bratislavský župan mal súčasne zabrániť obchádzaniu tejto cesty cez Malinovo. Príčinou častých sporov bolo aj platenie mýta.

V 15. storočí viedla Bratislava spor o Vrakuňu zasa s bratislavskými županmi – Rozgoňovcami. Kráľ Žigmund dal roku 1430 do zálohu svoj majer na Žitnom ostrove, nazývaný Homoró, ako aj dedinu Vrakuňu spolu s prievozom, ovocnými a zeleninovými záhradami a lúkami na obidvoch stranách Dunaja kráľovskému delmajstrovi Jánovi Peillymanovi.

Prvé podrobnejšie správy o živote obyvateľov Vrakune sa zachovali v najstaršom známom súpise urbariálneho vlastníctva bratislavského hradného panstva z roku 1574, spísaného za bratislavského hlavného župana Mikuláša zo Salmu. Vtedy bolo vo Vrakuni okrem richtára Mateja Foglera 13 poddanských usadlostí a traja želiari – všetci nemeckej národnosti.

Podľa urbára z roku 1646, zostaveného pri odovzdávaní vrakunského panstva novému užívateľovi Pavlovi Pálffymu, oproti predchádzajúcemu obdobiu nastali vo Vrakuni podstatné zmeny. Počet osadníkov vzrástol. Z pôvodných nemeckých obyvateľov nezostal nikto. Nahradili ich maďarskí kolonisti, ktorí sem prišli pravdepodobne koncom 16. storočia z územia okupovaného Turkami. Na piatich usadlostiach žilo aj päť slovenských rodín Kováčovcov.

V polovici 19. storočia mala Vrakuňa už 69 domov, 451 obyvateľov, prevažne maďarskej národnosti.

PRIEVOZ

Územie Prievozu v stredoveku ohraničovali ramená rieky Dunaj. Miesto, kde sa dnes oddeľuje Malý Dunaj od hlavného toku, nestotožňuje sa so stavom v 14. storočí. Oblasť dnešného Prievozu bola zo severu ohraničená Mlynským ramenom Dunaja a na juhu Malým Dunajom. Obidve ramená sa spájali na sever od Prievozu a na západ od Vrakune.

Na východ od Bratislavy, na území dnešných Mlynských Nív sa Dunaj rozvetvoval. Tak sa utvorilo veľa ostrovov a ostrovčekov. Stredoveká kráľovská cesta neprechádzala priamo cez túto inundačnú oblasť Dunaja, pretože by musela niekoľkokrát prekročiť dunajské ramená, ale sa tiahla pozdĺž severného brehu Mlynského ramena. Takto cesta obchádzala vodnú prekážku a prekročila ju len raz. Cesta viedla ďalej cez Vrakuňu, Komárov a Podunajské Biskupice na Žitný ostrov. Z roku 1374 poznáme prvý písomný doklad o tom, že sa tento prechod nazýval „horný“. Nemeckú a maďarskú formu názvu horného prechodu (Oberufer, Főrév) prevzala aj obec Prievoz, ktorá vznikla na západ od priechodu, ale pravdepodobne neskôr ako susedná Vrakuňa.

Za najstarší doklad o existencii osídlenia na území dnešného Prievozu môžeme považovať zmienku Jána Heydena, usadeného na území Ober Urfaru, v testamente z roku 1382. Postupne sem prichádzali ďalší osadníci, ktorým neďaleký brod na dôležitej obchodnej ceste poskytoval možnosť zamestnávať sa prievozníctvom.
Ďalší údaj o prievoze nájdeme až v donačnej listine kráľa Ladislava V. z roku 1441, ktorou dáva osadu „Felrew“ spolu s brodom cez Dunaj a ďalšími osadami na Žitnom ostrove do užívania Štefanovi a Jurajovi Rozgoňovcom. Zdá sa, že Prievoz tak ako Vrakuňu natrvalo pričlenili roku 1441 k majetkom bratislavského hradného panstva.
Prvá podrobnejšia správa o živote poddaných v Prievoze sa zachovala až v najstaršom známom súpise urbariálneho vlastníctva bratislavského hradného panstva z roku 1574. Vtedy mal Prievoz svojho richtára Blažeja Eua a 16 osadníkov, z toho troch želiarov. Bol tu rovnaký počet usadlostí ako v tom čase vo Vrakuni. Polovica obyvateľov bola maďarskej národnosti a ostatní nemeckej a slovenskej. Ornú pôdu nemali. Väčšinou obhospodarovali len ovocné záhrady a lúky, ohrozované častými záplavami. Veľkosť usadlostí a povinnosti poddaných boli rovnaké ako vo Vrakuni.

Koncom 16. storočia a v 17. storočí prišlo z nemeckých krajín do Bratislavskej župy mnoho exulantov, prenasledovaných za náboženstvo. Jedna skupina protestantov z Bavorska sa usadila v Prievoze, ďalší v Moste na Ostrove, Štvrtku na Ostrove, Šamoríne a inde. Počet obyvateľov Prievozu sa príchodom exulantov podstatne zvýšil.

Aj napriek častým vojnovým obdobiam počet obyvateľov v Prievoze vzrastal. Roku 1646 žilo v obci 38 rodín, väčšinou nemeckých. S maďarskými obyvateľmi (uvedenými v urbári z roku 1574) sa v polovici 17. storočia už nestretávame. Nemecký národnostný charakter si obec zachovala až do zániku rakúsko-uhorskej monarchie.

Prievozskí poddaní neodvádzali zemepánovi peňažnú rentu. Mali len robotné povinnosti (kosenie, hrabanie a zbieranie sena a furmanky). Boli oslobodení od platenia daní a iných poplatkov, lebo nemali ornú pôdu. Spolu s poddanými z Vrakune slúžili len pri prievoze.

V polovici 17. storočia hraničil Prievoz na západe, kde bolo mnoho ovocných záhrad, s Mlynskými Nivami, ktoré patrili bratislavským mešťanom. Mlynské Nivy s ostrovom nazývaným Malé Nivy (Kleine Burgerau) tvorili časť, ktorá bola neskôr známa ako Pálenisko (Brenner).

Priaznivý vývoj prerušil roku 1683 ničivý prechod niekoľkotisícového tureckého vojska neďaleko Prievozu a pustošenie povstalcov Imricha Tökölyho.
Začiatkom 18. storočia za povstania Františka Rákócziho II. prebiehali ťažké boje s kurucmi na Žitnom ostrove.

Prievoz bol po tomto niekoľkoročnom vojnovom období celkom zničený a vypálený, ale podľa portálneho súpisu z roku 1712 úbytok obyvateľstva nedosiahol taký pokles ako v susednej Vrakuni. Spolu s richtárom Michalom Auerom ostalo v dedine 31 rodín.

Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa do Prievozu prisťahovalo veľa robotníkov, zamestnaných v bratislavských priemyselných podnikoch. Pred začiatkom prvej svetovej vojny bolo v obci 158 domov a 1301 obyvateľov. Do chotára patrila samota Pálenisko, kde žilo 28 osôb. Obyvatelia Páleniska mali na hlavnom toku Dunaja niekoľko mlynov. Roku 1817 sa združili do cechu a kráľ František I. im udelil artikuly. K Prievozu ďalej patril les vo Vlčom hrdle, kde boli 2 horárne a kde žilo 31 obyvateľov, zatiaľ čo Hecklerov majer mal 16 a osada Ovsište 52 obyvateľov. V stredoveku bolo toto územie na ľavej strane Dunaja na ostrove Habern a až v druhej polovici 18. storočia po zmene koryta hlavného toku rieky sa ostrov dostal na jej pravú stranu a spojil sa s Petržalkou.

PODUNAJSKÉ BISKUPICE

Podunajské Biskupice ležia v najvýchodnejšej časti Bratislavy, na začiatku Žitného ostrova. Územie obce osídlili prví obyvatelia najneskôr v čase rímskej expanzie. Dôkazom toho je rímsky míľnik z 3. storočia n. l., nájdený v bývalej arcibiskupskej záhrade, a časť rímskeho nápisu na kameni, ktorý použili na stavbu kostola v prvej tretine 13. storočia.

Prvý písomný prameň o Podunajských Biskupiciach a ich richtárovi sa zachoval až z rokov 1260–1270. Začiatkom 15. storočia sa popri richtárovi spomínali aj prísažní.

Podľa najstaršieho zachovaného písomného prameňa boli Podunajské Biskupice roku 1262 majetkom ostrihomskej kapituly. Príjmy kostola sv. Mikuláša patrili ostrihomskému kanonikovi, magistrovi Gerhardovi z Parmy. Roku 1262 ich získal spolu s kanonickou hodnosťou vtedajší péčsky arcidekan Róbert.

V druhej polovici 14. storočia vznikli spory medzi Bratislavou a obcami Biskupice, Komárov (Szunyogdi) a Rovinka (Chele) o platenie mýta vo Vrakuni.

Doterajší výskum neurčil presne rozlohu biskupického chotára v stredoveku. Kataster Podunajských Biskupíc nebol jednoliaty. Bol popretkávaný menšími ramenami Dunaja. Stredoveké Podunajské Biskupice vznikli na ostrove tvaru trojuholca, ktorý tvorili práve ramená Dunaja.

Do ich chotára patrila aj stredoveká obec Hét (nachádzala sa na rozhraní obcí Podunajské Biskupice a Most na Ostrove). Vieme o nej veľmi málo. V 14. storočí patrila k majetkom bratislavského richtára Jakuba, ale v polovici 15. storočia zanikla a väčšina jej obyvateľov sa presťahovala do Podunajských Biskupíc. Tak sa dostal aj chotár obce Hét, tvoriaci približne jednu tretinu katastra Podunajských Biskupíc do ich vlastníctva.

V Podunajských Biskupiciach bola už koncom 16. storočia škola. Školu navštevovalo asi 15 žiakov, roku 1694 ju navštevovalo 19 žiakov, spolu s deťmi z okolitých obcí Komárova, Vrakune, Hornej Rovinky a Hideghétu.

Viacerí obyvatelia Podunajských Bískupíc sa zaoberali remeslom, ale prvé cechy vznikli až v druhej polovici 17. storočia. Prví si spoločný cech založili obuvníci a čižmári, po nich kováči, kolári a krajčíri. Ostatní remeselníci si cechy nezaložili.

Počas tureckého pustošenia a kuruckého povstania obec celkom upadla. Až do roku 1721 v nej sídlila vojenská posádka, ktorá všetko drancovala. Po skončení kuruckých vojen počet obyvateľov klesol o polovicu a v rokoch 1712 – 1720 sa znížila aj rozloha ich majetku. V tom čase vypukol mor, ktorý spôsobil roku 1715 veľký úbytok obyvateľstva. Vyľudnené usadlosti prevzalo panstvo.

V prvej polovici 18. storočia nebol pomer medzi zemepánom a poddanými presne určený. Poddaní vykonávali práce podľa potreby, ale oproti predchádzajúcim povinnostiam boli oveľa väčšie. Poddaní z Podunajských Biskupíc boli hlavnými furmanmi arcibiskupského panstva. Dovážali desiatky z pezinských, jurských, stupavských, devínskych a bratislavských oblastí. Podľa potreby boli povinní pomáhať v prístave pri vykladaní lodí, na ktorých privážali obilie pre arcibiskupa. Poddaní obrábali panskú pôdu, kosili lúky, zvážali drevo.

I keď Petržalka, Rusovce, Jarovce a Čuňovo ležia vzdialené od Žitného ostrova, pre úplnosť bratislavského regiónu uzavrieme celok niektorými informáciami:

PETRŽALKA

Obec leží na pravom brehu Dunaja. Už v dávnoveku existoval v týchto miestach brod medzinárodného významu, ktorý patril do sústavy rímskych obranných stavieb. Začiatky osídlenia tohto územia siahajú na základe súčasných poznatkov do 13. storočia. Zatiaľ najstarší známy opis chotára dnešnej Petržalky podáva listina z roku 1225, ktorou kráľ Ondrej II. potvrdil marienberskému kláštoru cistercitov v Kedhelyi (dnes Mannersdorf, Burgenland) vlastníctvo rozličných nehnuteľností, ktoré im daroval bán Dominik a jeho príbuzní. Podľa tejto listiny naproti prievozu pod bratislavským hradom sa nachádzala osada Pečenehov, ktorí v tejto oblasti vykonávali strážnu službu. V jej chotári vznikol majer Flocendorf alebo Flezyndorf, osídlený pravdepodobne nemeckými kolonistami na pôde, ktorá sa dostala po presídlení Pečenehov do vlastníctva rodu Miskolciovcov. To isté územie spomína listina Ladislava Kumánskeho z roku 1278, ktorou panovník daroval bratislavskej kapitule zem „Flezyndorf“, vyľudnenú akiste následkom tatárskeho vpádu a stálych pohraničných nepokojov. Na prelome 14. storočia sa situácia zmenila. V listine z roku 1317 sa Flezyndorf spomína už ako „villa“. Na prelome 14. a 15. storočia sídlila na uvedenom území časť bratislavských prievozníkov. Osada zostala potom na viac storočí vo vlas-tníctve bratislavskej kapituly.

V chotári stredovekého Flezyndorfu vyrástla na začiatku novoveku nová osada. Prví historicky známi osadníci územia dnešnej Petržalky boli Nemci a neskôr Chorváti, ktorí sa tu usadili ako utečenci pred Turkami. Obec dostala meno Engerau, t.j. užšia niva, na rozdiel od nivy širšej, od ktorej ju oddeľovalo tzv. kapitulské rameno.

Roku 1786 sa Petržalka spomína ako nemecká dedina, ktorá patrila hradu, konkrétne rodine Pálffyovcov. S Bratislavou ju spájal „lietajúci“ most. Mala asi 90 domov a 118 rodín. Obyvatelia žili z výnosu svojich záhrad. Ovocie a zeleninu nosili na trh do Bratislavy. Iní boli povozníkmi a remeselníkmi. Chudobní obyvatelia pracovali v okolí obce ako nádenníci. Obec často postihovali záplavy, ktoré narobili mnoho škody.

Roku 1848 postavili v Petržalke budovu ľudovej školy, ktorá pozostávala z jednej triedy. Podľa zachovaných štatistických údajov navštevovalo v tom čase elementárnu školu v Petržalke len 38 detí.

Roku 1866 mala Petržalka 594 obyvateľov a 103 domov. V obci sa hovorilo po nemecky. Chotár Petržalky mal vtedy najmenší plošný rozsah zo všetkých bratislavských obcí.

JAROVCE

Najstaršia písomná zmienka o Jarovciach pochádza zo začiatku 13. storočia. Roku 1208 kráľ Ondrej II. písomne znovu potvrdil založenie benediktínskeho opátstva v Lébényi. Medzi majetkami opátstva – s presným vyznačením hraníc – nachádzame aj Jarovce, ktoré sa v prameni spomínajú ako villa Ban. Dedina Ban patrila začiatkom 13. storočia dvoranovi Alexandrovi a ten ju zanechal lébény-skemu opátstvu. V 13. storočí a v prvej polovici 14. storočia sa spomína niekoľkokrát.

V druhej polovici 13. storočia (roku 1266) Ban patril magistrovi Konrádovi a začiatkom 14. storočia Štefanovi z Rusoviec. V polovici 14. storočia zmizli stopy po dedine Ban, ale už začiatkom 15. storočia sa začali v písomných prameňoch objavovať názvy Jerendorf a Jarondorf, ktoré zodpovedajú neskoršiemu nemeckému pomenovaniu Jahrndorf. Otázka totožnosti sa však dodnes nevyriešila.

Jarovce mali vzhľadom na svoju polohu v pohraničnej oblasti rušnú minulosť. Pôvodnými obyvateľmi boli Slovania. Medzi nimi sa v 13–14. storočí usadili Maďari a neskôr Nemci.

ČUŇOVO

Juhovýchodne od Bratislavy, na pravom brehu Dunaja, v susedstve dunajských lužných lesov, vo výške 133 metrov n. m. sa rozprestiera poľnohospodárska obec Čuňovo.

Minulosť Čuňova sa spája s minulosťou susedných obcí Rusovce a Jarovce. Tri obce bratislavského predmostia, geograficky patriace do Zadunajska, boli súčasťou Mošonskej župy. Táto časť Zadunajska zaujímala od vzniku Uhorského kráľovstva dôležité miesto v obrane štátu, tvorila exponované pohraničie, kde sa často odohrávali ozbrojené konflikty, čo vplývalo na celkový vývoj lokalít na tomto území.

Obyvateľmi Zadunajska – teda i Čuňova – boli pôvodne Slovania, ktorí sa však v priebehu 13-14. storočia asimilovali s Maďarmi a neskoršie aj s Nemcami.

Najstaršia písomná zmienka o tejto osade je z prvej polovice 13. storočia. V 15. storočí sa začal objavovať i nemecký názov Sandorf (roku 1451 i Swndorff). Nemecké pomenovanie súviselo so zosilnením nemeckého vplyvu v Zadunajsku.

Začiatkom 16. storočia prichádzali do Čuňova Chorváti, ktorí opustili svoju vlasť pred tureckým nebezpečenstvom. Prílev utečencov ešte zosilnel po bitke pri Moháči. Podľa kanonických vizitácií z rokov 1659 a 1681 obec patrila viacerým zemanom a jej obyvateľmi boli prevažne katolícki Chorváti. Popri nich tu žilo aj malé percento Nemcov – protestantov.

Roku 1836 sa Čuňovo označuje ako zmiešaná chorvátsko-nemecká obec. Počet obyvateľov poklesol na 670. Štyridsaťšesť poddaných roľníkov obhospodarovalo 822 jutár oráčiny a 350 koscov lúk. Obci patrilo mnoho lesov a na Dunaji 3 vodné mlyny. V tom čase začínalo prekvitať aj ovocinárstvo. Zemepánmi obce boli Szápáryovci a Sándorovci.

RUSOVCE

Rusovce zohrali v minulosti najvýznamnejšiu úlohu zo všetkých troch pripojených obcí bratislavského predmostia.

Prvá písomná zmienka o Rusovciach pochádza zo začiatku 13. storočia. Roku 1208 kráľ Ondrej II. vydal listinu, ktorou potvrdil založenie benediktínskeho opátstva v Lébényi. V súvislosti s vymedzením hraníc majetku kláštora sa v listine spomína aj „terra Uruzwar“, dnešné Rusovce.

Obyvatelia Rusoviec boli pôvodne Slovania. V 13. storočí to potvrdzujú aj miestne názvy v katastri obce a na jej okolí. V 13. a 14. storočí Slovania ustupovali a asimilovali sa s Maďarmi a neskôr s Nemcami. S tým súvisel v stredoveku aj vývoj pomenovania Rusoviec. Najstarší názov Uruzwar (Vruzwar) sa datuje z 13–14. storočia. V 15. storočí sa začína objavovať aj názov Orozwar. V druhej polovici 14. storočia Rusovce poznáme pod nemeckým názvom Karlburg, ktorý mal niekoľko obmien (Kerselburch, Kerelburg, Karelburg, Kerchenburg, Karlburg a pod.). Nemecký a maďarský názov sa zachoval skoro až dodnes.

V stredoveku boli Rusovce poľnohospodárskou osadou. Keď sa stali mestečkom, začali sa postupne rozvíjať aj obchod a remeslá. Chorváti, ktorí sa tu usadili v 16. storočí, boli roľníkmi. S rozšírením obchodu a remesiel prenikali sem aj príslušníci iných národností, hlavne Nemci. Podľa súpisu obcí Uhorska z roku 1773 bolo v Rusovciach ešte prevažne chorvátske, ale na konci tohto istého storočia už zmiešané nemecko-chorvátske obyvateľstvo.

Roku 1930 bolo z celkového počtu obyvateľov 1212 Nemcov, 435 Maďarov a 13 Chorvátov.

ZÁVER

Časť evakuovaných karpatských Nemcov sa po oslobodení Slovenska na jar 1945 vrátila na slovenské územie. V tomto období sa začalo s násilným sústreďovaním neme-ckého obyvateľstva na viacerých miestach Slovenska do internačných táborov (Žilina, Kežmarok, Poprad, Huncovce, Nováky, Limbach, Petržalka a i.). Od mája do októbra 1945 bolo prijatých viacero dekrétov prezidenta E. Beneša, na základe ktorých boli karpatskí Nemci, okrem iného, pozbavení československého štátneho občianstva (ústavný dekrét č. 33/1945 Sb. zo dňa 2. 8. 1945) a bol im skonfiškovaný majetok (dekréty č. 5, 12, 100, 101, 102, 103 a 108/1945 Sb.). Určitá časť karpatských Nemcov bola vyňatá z pôsobenia Benešových dekrétov (nemeckí antifašisti, zmiešané manželstvá, nemeckí priemyselní a poľnohospodárski odborníci).

Väčšina nemeckého obyvateľstva evakuovaného alebo odsunutého zo Slovenska sa dostala na územie Nemeckej spolkovej republiky (približne 80 tisíc). Asi 15 tisíc karpatských Nemcov bolo odsunutých do Rakúska, približne rovnaký počet na územie Nemeckej demokratickej republiky a asi 5 tisíc do iných krajín (USA, Kanada).

V roku 1953 bolo Nemcom v Československu priznané štátne občianstvo. Aj napriek tomu sa od polovice 50. rokov ich počet znižoval. To bolo spôsobené čiastočne asimiláciou a tiež vysťahovaním, hlavne príslušníkov mladšej generácie karpatských Nemcov do zahraničia. Zatiaľ čo v roku 1945 žilo na Slovensku približne 31 až 34 tisíc karpatských Nemcov, v roku 1950 to bolo iba 5179. V roku 1960 sa k nemeckej národnosti prihlásilo 6250 a v roku 1980 už len 2918 obyvateľov Slovenska.

V prvých rokoch po odsune bol život karpatských Nemcov v zahraničí charakterizovaný snahou o založenie novej existencie a veľkým materiálnym nedostatkom a biedou. V auguste 1946 bol založený v Stuttgarte „Pomocný výbor pre evanjelicko-luterských slovenských Nemcov“ (Hilfskomitee für die Evangelisch-Lutherischen Slowakeideutschen) a v októbri 1948 založil katolícky kňaz Jakob Bauer v Mníchove „Pomocný spolok karpatskonemeckých katolíkov“ (Hilfsbund karpatendeutscher Katholiken). Tieto organizácie mali za úlohu starostlivosť o karpatských Nemcov z hľadiska duchovného, sociálno-charitatívneho, hospodárskeho a kultúrneho.

V priebehu 50. rokov sa v niektorých spolkových krajinách začali postupne zakladať krajinské karpatskoneme-cké združenia (v Bádensku-Würtembersku, Bavorsku, Hesensku a v Severnom Porýní-Vestfálsku). V roku 1957 prevzalo patronát nad karpatskými Nemcami mesto Karlsruhe.

Centrami karpatských Nemcov v Rakúsku sú mestá Viedeň a Linz. V roku 1950 bol založený vo Viedni „Pomocný spolok Rakúšanov z Bratislavy a okolia“ (Hilfsverein der Österreicher aus Presburg und Umgebung) a v Linzi „Karpatskonemecké krajanské združenie v Hornom Rakúsku“ (Karpatendeutsche Landsmannschaft in Obertisterreich). Obidve organizácie sa v roku 1955 spojili a vytvorili „Karpatskonemecké krajanské združenie v Rakúsku“ (Karpatendeutsche Landsmannschaft in Österreich), ktoré má úzku spoluprácu s Karpatskonemeckým združením v NSR.

Po páde komunistického režimu v roku 1989 sa výrazne zmenilo aj postavenie nemeckej menšiny na Slovensku. Dňa 30. 9. 1990 bol v Medzeve založený Karpatskonemecký spolok na Slovensku (Karpatendeutsche Verein in der Slowakei), ktorého hlavným cieľom je zastupovanie záujmov občanov nemeckého pôvodu na Slovensku a ich podpora v oblasti kultúrnej, spoločenskej, sociálnej, občianskej a hospodárskej. Spolok sa organizačne člení podľa historických oblastí nemeckého osídlenia do piatich regiónov: Bratislava a okolie, Hauerland, Horný Spiš, Dolný Spiš a Údolie Bodvy a okolie.