Nemecká menšina na Slovensku po roku 1918 so zameraním na oblasť Spiša

Soňa Gabzdilová (gabzdil@saske.sk), Milan Olejník (cas@saske.sk)

Problematike nemeckej minority na Slovensku venovala slovenská historiografia menšiu pozornosť. Tento stav bol spôsobený jednak tabuizovaním témy z ideologických dôvodov, ale taktiež podľa nášho hodnotenia aj určitou traumou, ktorá vznikla v dôsledku transferu nemeckého obyvateľstva zo Slovenska po druhej svetovej vojne. Ak zvážime, že príslušníci nemeckej menšiny na Slovensku prispeli významnou mierou tak k rozvoju hospodárskeho, ako aj kultúrneho života, aktívne sa podieľali i na zrode miest, história tejto komunity je nesporne integrálnou súčasťou dejín Slovenska.

Aj keď počiatky nemeckého osídlenia Slovenska siahajú do XII. storočia , významnú mieru nadobudla nemecká imigrácia po tatárskom vpáde v rokoch 1241 - 1242. Mongolské hordy síce na jar roku 1242 Slovensko opustili, ale po ich pustošení zostali celé kraje vyľudnené. Veľkoryso poňatou kolonizačnou politikou sa uhorský kráľ Belo IV. snažil odstrániť dôsledky mongolskej katastrofy. Výsledkom bol príchod jednotlivých skupín nemeckých osadníkov na Slovensko. Nemecká kolonizácia sa však týmto nevyčerpala. Protireformačné hnutie spôsobilo odchod protestantov z Nemecka, z ktorých značná časť našla útočište aj na Slovensku. Slovenské územie, aj keď len okrajovo, sa stalo cieľom osídlenia nemeckých kolonistov aj po porážke Turecka a následnej reconquisty územia Uhorska. Posledným kolonizačným prúdom bolo obdobie rozvoja kapitalizmu v Uhorsku, ktoré ponúkalo nemeckým odborníkom možnosť uplatnenia.

Nemecká menšina na rozdiel od iných etnických skupín nebola geograficky, konfesionálne, časovo ani kultúrne jednotnou komunitou. Tento, takmer unikátny stupeň heterogenity, poznačil aj vývoj Nemcov na Slovensku. Nemecké obyvateľstvo sa grupovalo v troch jazykovo aj teritoriálne izolovaných enklávach (Bratislava s okolím, oblasť stredného Slovenska a Spiš, ktorý sa delil na dva subregióny - Horný Spiš a Dolný Spiš). V dôsledku svojej mnohorakosti je výskum histórie nemeckej minority na jednej strane náročným a komplexným procesom, ale na strane druhej poskytuje svojou bohatosťou, nezriedka protirečivosťou, rozsiahle množstvo poznatkov. Skutočnosť, že nemecké obyvateľstvo netvorilo jednotnú skupinu, našla svoj odraz aj v politickom, hospodárskom a kultúrnom vývoji po vzniku Československa. Keďže predmetom nášho výskumu je postavenie nemeckej menšiny po roku 1918, venujeme pozornosť otázkam „subhistórie" ako konfliktných trendov, ktoré prebiehali v rámci tejto komunity.

Vznik Československej republiky priniesol celý rad hlbokých zmien taktiež príslušníkom nemeckej menšiny. Maďarizačné tlaky úspešne transformovali Nemcov na „uhorských patriotov" a integrovali väčšinu nemeckého obyvateľstva do politického a hospodárskeho systému Uhorska. Tento proces bol obzvlášť markantný v regióne Spiša. Vznik Československej republiky bol preto prijímaný značnou časťou nemeckej komunity s rozpakmi a v určitých prípadoch so zjavnou nevôľou. V stupni rezistencie nemeckého obyvateľstva voči novej republike existovali značné rozdiely. Zatiaľ čo bratislavskí Nemci, ktorí tvorili „kozmopolitnú", nacionálne nevyhranenú skupinu, boli ochotní s československou vládou spolupracovať, averzia nemeckého obyvateľstva na Spiši voči novému štátnemu útvaru prerástla do vyhraneného odporu. Tento postoj mal viacero príčin. Spiš zastával tradične významné miesto v hospodárstve Uhorska. Baníctvo, spracovanie rúd (železo, meď , ortuť, striebro) a kovospracujúci priemysel patrili medzi hlavné hospodárske odvetvia, obzvlášť v regióne Dolného Spiša. Odbyt pre výrobky uvedených priemyselných odvetví zabezpečoval uhorský trh. Tomuto účelu bola prisbôsobená aj cestná a neskôr i železničná doprava. Je možné konštatovať, že prosperita Spiša bola v rozhodujúcej miere závislá na uhorskom trhu. Tento trh však vznikom Československej republiky prestal existovať, čo malo negatívne ekonomické dôsledky pre celý región. Pomaďarčené spišskonemecké obyvateľstvo ponímalo rozpad Uhorska ako negatívum aj v mimoekonomických oblastiach. Značná časť spišskonemeckej inteligencie pracovala v uhorskej štátnej správe a cítila sa „organickou" súčasťou jednotneho maďarského národa. „Jazykom Nemci, srdcom Maďari", zvykli o sebe prehlasovať spišskí Nemci. Tieto sentimenty pretrvali s prekvapujúcou permanenciou a našli svoj odraz v spišskonemeckej politike, ktorá zotrvávala na prouhorských pozíciach až do nacifikácie Slovenska. Hlavným nositeľom politiky bola Spišskonemecká strana (Zipser deutsche Partei - ZdP) na čele s A. Nitschom. ZdP, často oprávnene, kritizovala hospodársku politiku československej vlády a politickí predstavitelia spišskej komunity sa netajili svojou nostalgiou za predvojnovým Uhorskom.

Vznik Československej republiky v mnohých smeroch ovplyvnil postavenie nemeckej komunity na Slovensku. Príslušníci nemeckej menšiny sa ocitli v jednom štáte s početnou komunitou sudetských Nemcov. Sudetskí Nemci „objavili" slovenských Nemcov a od prvých rokov vzniku ČSR im venovali pozornosť. Na Slovensko prichádzali zo Sudiet učitelia, politickí aktivisti, novinári a študenti, ktorí mali záujem oboznámiť sa s históriou tejto „zabudnutej" minority a zároveň pozdvihnúť nemecké povedomie jej príslušníkov.

Napriek dobovým nedostatkom bola ČSR demokratickým štátom a počas svojej existencie sa štátnym orgánom vcelku úspešne darilo zachovávať menšinové práva, ku dodržiavaniu ktorých sa ČSR zaviazala v medzinárodných zmluvách. V súlade s touto politikou prebiehala „germanizácia" nemeckej menšiny aj na Slovensku. Vznikla sieť nemeckých škôl a v oblastiach s viac ako 20 percentným podielom nemeckého obyvateľstva sa v súlade s prijatými zákonnými normami používal nemecký jazyk v úradnom styku. Paradoxne, zmaďarizovaní spišskí Nemci neprijímali opatrenia československej vlády so sympatiami. V niektorých obciach došlo dokonca k protestom proti zakladaniu nemeckých škôl.

Medzivojnové roky je možné považovať za obdobie, v ktorom nemecká komunita na Slovensku prechádzala výraznými zmenami. Aj keď väčšina nemeckého obavateľstva Spiša novú geopolitickú situáciu odmietala, nemohla ignorovať jej dôsledky. V Bratislave a na strednom Slovensku prijímalo nemecké obyvateľstvo zmenenú situáciu s podstatne menšou rezistenciou. Významným politickým faktorom najmä v Bratislave sa stala Karpatskonemecká strana (Karpaten deutsche Partei - KdP), ktorá od svojho založenia v roku 1928 ašpirovala na post hlavného politického reprezentanta slovenských Nemcov a prevádzala aktivistickú politiku, t. j kooperáciu s politickými stranami v rámci Československa. Cieľom KdP bolo vytvorenie „jednotného frontu" všetkých Nemcov v ČSR a tomto kontexte predstavitelia KdP kritizovali vedenie ZdP ako nositeľov iredentizmu, ktorý slúži cieľom Maďarska a je na škodu záujmom nemeckého obyvateľstva žijúceho na Spiši. Myšlienka aktivistickej politiky v rámci parlamentného systému v ČSR začala ustupovať do pozadia pod vplyvom zmien v medzinárodnopolitickej situácii. Víťazstvo nacistov a príchod A. Hitlera k moci v januári 1933 znamenali radikálny obrat v európskych mocenských pomeroch. Rastúca agresivita nacistického Nemecka na medzinárodnej scéne mala odraz aj na pomery v Československu. V Hitlerových plánoch expanzie zohrávali príslušníci jednotlivých nemeckých menšín významnú úlohu. V Československu táto úloha pripadla početne silnej, vyše trojmiliónovej nemeckej minorite. Už v októbri 1933 založil K. Henlein Sudetonemecký vlastenecký front, ktorý sa o dva roky neskôr pretransfomoval na Sudetonemeckú stranu (Sudetendeutsche Partei - SdP). SdP sa vďaka zmesi demagógie a oprávnenej kritiky stala najvýznamnejšou politickou silou v Sudetoch a rozšírila svoje pôsobenie aj na Slovensko. Spoluprácu s SdP obzvlášť presadzoval predseda KdP F. Karmasin, ktorý neskôr pôsobil ako šíriteľ veľkonemeckej nacistickej ideológie na Slovensku. V dôsledku známych historických udalostí (anšlus Rakúska) sa Československo ocitlo v priamom ohrození zo strany Nemecka. A. Hitler sa netajil, že zamýšľa pripojiť Sudety k Nemeckej ríši. Paralelne s týmito plánmi sa realizovali aj politické aktivity SdP v Čechách. Pôvodná myšlienka aktivizmu ustúpila konfrontačnej politike separatizmu. Aj keď pre KdP nemali separatistické ciele SdP zmysel, spolupráca medzi oboma stranami sa prehĺbila a KdP sa prakticky stala súčasťou SdP.

Mníchovská dohoda a následné rozbitie Československej republiky znamenali zásadný obrat aj v postavení nemeckej menšiny na Slovensku. KdP, premenovaná na Deutsche Partei in der Slowakei (DP) a reorganizovaná po vzore NSDAP si stanovila za cieľ nacifikáciu všetkého nemeckého obyvateľstva na Slovensku. Tento proces relatívne ľahko prebehol v Bratislave a na strednom Slovensku, avšak na Spiši sa Karmasinovmu vedeniu podarilo zlikvidovať vlyv ZdP len za použitia vyhrážok a v určitých prípadoch aj otvoreného násilia. Proces nacifikácie nemeckej komunity však výrazne uľahčovali medzinárodnopolitické a vojenské úspechy Nemecka. V atmosfére eufórie spôsobenej ľahkými víťazstvami nemeckých armád sa vedeniu DP podarilo „zjednotiť" takmer všetkých príslušníkov nemeckej menšiny na Slovensku vo svojich radoch. Na začiatku roku 1940 mala DP 60 000 registovaných členov, čo znamená, že prakticky všetci dospelí príslušníci nemeckej menšiny boli politicky organizovaní v tejto strane. DP zároveň získala privilegovaný status jediného politického reprezentanta slovenských Nemcov a získala úplnú a výlučnú kontrolu nad všetkými organizáciami, či už hospodárskeho, kultúrneho, športového charakteru, ktoré združovali nemecké obyvateľstvo.

Výskum archívnych dokumentov neumožňuje dať vyčerpávajúcu odpoveď na otázku, do akej miery sa nemecké obyvateľstvo vnútorne stotožnilo s týmto procesom. Skutočnosťou je, a vyplýva to aj z výsledkov rozhovorov realizovaných medzi príslušníkmi staršej generácie, že obzvlášť na Spiši bola ideológia nacizmu prijímaná povrchne a dôležitú úlohu tu v mnohých prípadoch zohrávali faktory konjukturálneho charakteru. Neochota mnohých Nemcov slúžiť Hitlerovým cieľom nadobudla konkrétnu podobu potom, čo vojenské víťazstvá nemeckej armády vystriedali neúspechy na východnom fronte. Vyskytovali sa i žiadosti o vystúpenie s DP a snahu vyhnúť sa službe v nemeckej armáde dokazujú archívne dokumenty.

Pre rozhodujúcu väčšinu nemeckého obyvateľstva na Slovensku však participácia na aktivitách DP znamenala spojenie svojho osudu s osudmi Nemecka. Po priblížení sa východného frontu k hraniciam Slovenska zavládol v radoch nemeckého obyvateľstva strach z možných represálií. Väčšina Nemcov hľadala východisko v úteku pred príchodom Červenej armády. Evakuácia Nemcov zo Slovenska mala sčasti spontánny a sčasti organizovaný charakter. Už v októbri 1944 vydal H. Himmler rozkaz na úplnu evakuáciu nemeckého obyvateľstva z územia Spiša. Časť Nemcov sa vyhla organizovanej evakuácii útekom, väčšina bola odvezená hlavne do Sliezska, Čiech a na Moravu. Nasledoval odchod Nemcov zo stredného Slovenska (január 1945) a vo februári 1945 boli evakuovaní aj Nemci z Bratislavy a okolia.

Nemecké obyvateľstvo však nepovažovalo odchod zo Slovenska za trvalý a po prechode frontu sa časť z nich vracala do svojich domovov. Vrátiaci sa Nemci prišli na Slovensku do radikálne zmeneného prostredia. Ak navrátilci očakávali od novoskonštituovaných československých orgánov politiku odpustenia a zmierenia, čakalo ich trpké sklamanie.

Nová českoslovesnká vláda na čele s E. Benešom si ako jednu z primárnych úloh stanovila „očistu" Československa od neslovanských menšín t. j. od príslušníkov nemeckej a maďarskej minority. Aj keď na Slovensku, na rozdiel od českých krajín, nedochádzalo k spontánnym výbuchom nenávisti voči Nemcom, na základe nariadení SNR prebiehal často chaotický a neorganizovaný proces sústreďovania Nemcov v internačných táboroch.

Významným dokumentom bolo programové vyhlásenie československej vlády z 5. apríla 1945, tzv. Košický vládny program, ktorý určil všeobecné zásady postupu voči nemeckej menšine. Vláda rozhodla odňať štátne občianstvo všetkým príslušníkom nemeckej menšiny s výnimkou Nemcov, ktorí boli českoslovenkými štátnymi občanmi pred vojnou a mohli dokázať antifašistickú činnosť. Ostatní Nemci mohli požiadať o vrátenie československého občianstva s tým, že štátne orgány prehodnotia každý prípad individuálne. Členovia fašistických organizácií mali byť českoslovenshého občianstva zbavení a vypovedaní z krajiny.

Právnou normou, ktorá konkretizovala Košický vládny program bolo nariadenie SNR č. 33 Sb.n. SNR o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudových súdov z 15. mája 1945. Podľa nariadenia mal byť trestom smrti potrestaný každý, kto sa zaslúžil o zriadenie fašistického režimu, kto podporoval, či už vojensky, alebo hospodársky nacistické Nemecko, obhajoval idey fašizmu a akýmkoľvek spôsobom maril boj slovenského národa proti zradcom, alebo okupantom. Uvedené trestné činy spadali do kompetencie siete ľudových súdov a to okresných i miestnych a Národného súdu so sídlom v Bratislave-

Nasledovala séria nariadení (č. 50 o národnej správe, č. 44 o úprave služobného pomeru štátnych a verejných zamestnancov, č. 104 o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov a zradcov a i .), ktoré viedli prakticky k úplnemu vyradeniu nemeckého obyvateľsrva zo spoločenského a hospodárskeho života Slovenska.

Rozhodnutie vlády ČSR vysťahovať nemecké obyvateľstva z územia republiky umožnili závery postupimských rokovaní, na ktorých šéfovia vlád víťazných mocností (USA, Veľkej Británie a ZSSR) súhlasili s vysťahovaním nemeckej minority z Československa. V priebehu roku 1945 bola väčšina nemeckého obyvateľstva sústredená najprv v pracovných, potom v sústreďovacích a neskôr v odsunových táboroch. Na rozdiel od odsunu nemeckého obyvateľstva z Čiech, nebol transferu Nemcov zo Slovenska prikladaný mimoriadny dôraz. Výnimku tvorili orgány zainteresované do odsunu, odbojové zložky a pochopiteľne osoby, ktoré získavali konfiškovaný nemecký majetok. Aj keď počet internovaných Nemcov nebol veľký (podľa údajov Hlavného veliteľstva Národnej bezpečnosti bolo koncom septembra 1945 umiestnených v internačných táboroch 22 215 osôb) v dôsledku všeobecného nedostatku, ako aj nezáujmu zainteresovaných orgánov boli pomery v týchto zariadeniach nezriedka veľmi ťažké. V mnohých táboroch boli absolútne nevyhovujúce hygienické pomery, ktoré ohrozovali zdravie zaistených osôb a stávali sa zdrojom infekcií na okolí.

Napriek ťažkej situácii v zásobovaní , celkovom materiálnom zabezpečení táborov a v niektorých prípadoch aj zneužitia svojho postavenia zo strany dozorného personálu, prijímalo demoralizované nemecké obyvateľstvo reštriktívne zákroky slovenských úradov pasívne.

Samotný priebeh odsunu, ktorý sa začal v apríli 1946 určovali „Smernice pre sústavný odsun Nemcov zo Slovenska". Výber osôb pre odsun zabezpečovali okresné národné výbory, okresné správne komisie a v Bratislave a v Košiciach národné výbory. Odsunované osoby nemali právo vyviesť hnuteľný majetok, maximálne si mohli vziať 70 kg batožiny s osobnými vecami, potravinami na sedem dní a sumu 1000 mariek. Priebeh odsunu mal byť v neposlednom rade aj vďaka prítomnosti pozorovateľov Červeného kríža na Slovensku prevedený humánne, pričom základnou odsunovou jednotkou bola rodina. Prvý transport vyslaný z odsunového tábora Petržalka - Kopčany opustil Slovensko 30. apríla 1946. Ďalšie tri transporty odoslané do amerického okupačného pásma boli vypravené v máji. Do sovietskeho okupačného pásma odišli štyri transporty v júni. Do októbra 1946 bol proces odsunu nemeckého obyvatestva prakticky zavŕšený. Celkove bolo vypravených 27 transportov po 1200 osôb v každom transporte. Sumár odsunutých osob predstavoval 32 400.

Odsun Nemcov zo Slovenska v obmedzenej miere pokračoval sporadicky aj v nasledujúcich dvoch rokoch. Jednalo sa však skôr už o malé skupiny, rodiny a jednotlivcov a po jeseni 1946 odsun nemal masový charakter. Je možné konštatovať, že núteným odsunom sa tragicky zavŕšila takmer osem storočná história nemeckej menšiny na Slovensku. Aj keď podľa rôznych odhadov zostalo na Slovensku 15 000 - 25 000 Nemcov, príslušníci tejto menšiny nepožívali žiadne z menšinových práv priznaných iným minoritám. Až do novembra 1989 nemecká menšina nemala možnosť vzdelania v materinskom jazyku , nebolo jej umožnené organizovať sa v rámci kultúrnych a záujmových spolkoch a prakticky pre oficiálnu politiku vlády neexistovala. Táto situácia sa odrazila aj pri sčítaniach obyvateľstva, ktoré od roku 1948 indikovali kontinuálny pokles nemeckej národnosti na Slovensku. Absolútne najmenší počet dosiahla pri sčítaní obyvateľstva v roku 1980 (2 918).

Demokratické zmeny po novembri 1989 vytvorili priestor aj pre revitalizáciu nemeckej minority. Aj keď hovoríme o početne malej skupine (v roku 1991 sa 5179 osôb hlásilo k nemeckej národnosti) kultúrne, vzdelávacie a spoločenské aktivity nemeckého obyvateľstva prevyšujú svojim rozsahom a intenzitou jeho početný stav. Nemecká menšina sa v roku 1990 združila do Karpatskonemeckého spolku, ktorý je teritoriálne rozčlenený do piatich regiónov.

Rozsiahle kultúrne dedičstvo a hospodársky prínos, o ktorý sa zaslúžili Nemci počas ôsmych storočí svojho pôsobenia na Slovensku, by mal byť predpokladom úspešného rozvoja tejto menšiny aj v budúcnosti.

Literatúra:

Gabzdilová, S.: Odsun Nemcov z územia Spiša v rokoch 1946 - 1947 v reflexii ich individuálnej historickej pamäti. In: Bačová, V. - Kusá, Z. (eds.): Identity v meniacej sa spoločnosti. Košice 1997, s. 137 - 144.

Gabzdilová, S.: Nemecká menšina na Slovensku v rokoch 1947 - 1950. In: Gajdoš, M. - Konečný, S. (eds.):Etnické minority na Slovensku (história, súčasnosť, súvislosti). Košice 1997, s. 114 - 124.

Gabzdilová, S.: Dikriminácia nemeckého a maďarského obyvateľstva na Slovensku po druhej svetovej vojne v oblasti školstva a vzdelania. In: Človek a spoločnosť. Internetový časopis pre pôvodné teoretické a výskumné štúdie v oblasti spoločenských vied. Roč.1, č. 2, 1998, www. saske. sk/cas..

Kováč, D.: Nemecko a nemecká menšina na Slovensku (1871- 1945). Bratislava 1991.

Kovačevičová, S.: Bývalé nemecké vidiecke sídla na Slovensku, ich história a kultúra. In: Národopisné informácie. Bratislava 1989, č. 2.

Olejník, M.:Transformácia identity spišských Nemcov v závislosti na meniacich sa štátoprávnych a sociálnych podmienkach Slovenska v 20. storočí. In: Bačová, V. - Kusá, Z. (eds): Identity v meniacej sa spoločnosti. Košice 1997, s. 145 - 154.

Olejník, M.: Nemecká menšina na Slovensku a jej odsun v rokoch 1945 - 1946. In: Gajdoš, M. - Konečný, S. (eds.): Etnické minority na Slovensku (história, súčasnosť, súvislosti). Košice 1997, s. 103 - 113.

Olejník, M.: Historický vývoj a súčasné postavenie nemeckej menšiny na Slovensku . In: Gajdoš, M. - Matula, P.(eds.):Niektoré otázky vývoja národnostných menšín na Slovensku. Košice 1997, s. 193 - 209.

Olejník, M.: Postavenie nemeckej menšiny na Slovensku po porážke nacistického Nemecka. In: Človek a spoločnosť. Internetový časopis pre pôvodné teoretické a výskumné štúdie v oblasti spoločenských vied. Roč. 1, č. 2, 1998, www. saske.sk/cas.

Staněk, T.: Odsun Nemcu z Československa 1945 - 1947. Praha 1991.