Dátum a miesto narodenia

10. 12. 1928  Závažná Poruba

Dátum a miesto úmrtia

11. 01. 2009  Bratislava

Oblasti záujmu

poézia, esej, literatúra pre deti a mládež, odborná literatúra, preklad

Životopis autora

Milan RÚFUS sa narodil 10. decembra 1928 v Závažnej Porube. V rokoch 1948 – 1952 študoval slovenčinu a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po skončení štúdia zostal na Filozofickej fakulte, kde pôsobil ako asistent, neskôr docent dejín českej literatúry 19. a 20. storočia až do odchodu do dôchodku. Medzitým (1971 – 1972) pôsobil na Instituto Universitario v Neapole, kde prednášal slovenský jazyk a literatúru. Žil a tvoril v Bratislave. Zomrel 11. januára 2009.

Literárna tvorba - poézia

Až dozrieme (1956), Chlapec (1966), Zvony (1968), Triptych (Až dozrieme, Chlapec, V zemi nikoho – 1969), Ľudia v horách (1969), Stôl chudobných (1972), Kolíska (1972), Hľadanie obrazu (1973), Chlapec maľuje dúhu (1974), Kolíska spieva deťom (1974), Hudba tvarov (1977), Hora (1978), Óda na radosť (1982), Prísny chlieb (1987), Neskorý autoportrét (1992), Čítanie z údelu (1996), Žalmy o nevinnej (1997), Vážka (1998), Jednoduchá až po korienky vlasov (2000), Čas plachých otázok (2001), Čakanka (2003), Báseň a čas (2005), Vernosť (2007), Niesť bremeno a spievať / To Bear the Burden and Sing (2008, dvojjazyčný výber), Ako stopy v snehu (2009) 

Súborné dielo:
Dielo I (2002), Dielo II (2003), Dielo III (2004), Dielo IV (2006), Dielo IV (2005), Dielo VI (2004), Dielo VII (2005), Dielo VIII (2006), Dielo IX (2008)

Literárna tvorba - esej

Človek, čas a tvorba (1968), Štyri epištoly k ľuďom (1969), O literatúre (1974), A čo je báseň (1978), Epištoly staré a nové (1996), Rozhovory so sebou a s tebou (1998)

Literárna tvorba - pre deti a mládež

Kniha rozprávok (1975), Sobotné večery (1980), Rozprávočka veselá, zostaň ešte s nami (1985), Studnička (1986), Tiché papradie (1990), Modlitbičky (1990), Mechúrik Koščúrik s kamarátmi (1991), Lupienky z jabloní (1993), Pamätníček (1994), Modlitbičky za dieťa (1995), Anjeličku, môj strážničku (2008)

Literárna tvorba - preklad

S. Jesenin – výber (1957), M. J. Lermontov: Maškarády (1958), H. Ibsen: Peer Gynt (1966), F. Hrubín: 2 x 7 rozprávok (1973), F. Hrubín: Poémy (1977), F. Hrubín: Ako sa chytá radosť (1978, výber z Hrubínovej poézie pre deti), J. K. Tyl: Strakonický gajdoš (1978)

Charakteristika tvorby

Milan Rúfus patril tvorbou k najvýraznejším básnickým zjavom. Už jeho prvá básnická zbierka – Až dozrieme – znamenala prelom v slovenskej poézii od deklaratívnosti a schématického apriorizmu k obsahovej a tvorivej inovácii. Predstavil sa ako básnik s autonómnym pohľadom na životné a morálne hodnoty ľudského konania, na lásku, pravdu, krásu, utrpenie i tragiku človeka i sveta druhej polovice 20. storočia. Veľmi vnímavo a citlivo hľadal zmysel a podstatu ľudského života. Filozofický potenciál umocňuje jasná štylizácia, dokonalý tvar, presná a prekvapivá metafora s bohatým podtextom, ktoré iritujú hĺbkou videnia do tragicky zauzlených životných pocitov ľudí v dnešnej civilizácii. Vyspieval ambivalentnosť doby, sveta, človeka a ich mnohoraké súvislosti prejavujúce sa v udalostiach, správaní a konaní, pri vnímaní a osvojovaní, ambivalentnosť vnútorného sveta človeka. Hlboko načrel do jeho starostí, bolestí, neistôt, radosti, šťastia i vzdoru. Je to poézia vysokých ideových, morálnych a estetických hodnôt zakotvená v mnohorozmernom priestore ľudského sveta.
     V básnických zbierkach Ľudia a hory, Kolíska, Hora sa inšpiroval fotografiami liptovskej krajiny a Vysokých Tatier M. Martinčeka. Inšpiráciou zbierok Kolíska spieva deťom a Hudba tvarov mu bolo výtvarné dielo Ľ. Fullu. Vyšli s jeho ilustráciami. Verše básnickej zbierky Hľadanie obrazu sú pre zmenu inšpirované výtvarným dielom M. Bazovského. Osobitné pole plné bohatej a prekrásnej úrody predstavujú jeho knihy veršov pre deti. Majstrovsky utváral veľmi citlivý detský svet naplnený láskou, čistotou vzťahov, vnímania vecí, javov a činov, spravodlivosti a pravdy, morálnych hodnôt, ale aj detského poznávania a objavovanie sveta neprajnosti, zlá a utrpenia. Vo svojej poézii pre deti vychádzal inšpiračne aj zo slovenských národných rozprávok.

Viktor Timura

Preložené diela

Preklady tvorby Milana Rúfusa vyšli v češtine, ruštine, angličtine, španielčine, nórčine, fínčine, taliančine, bulharčine, dánčine, francúzštine, nemčine, maďarčine a srbčine.

Rozprávky Či jesto pravda na svete (po bulharsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

Uvádzame niektoré z výberov poézie:

Strenges Brot (1998 po nemecky – s podporou Komisie SLOLIA LIC), Stranici od sdbata (1998 po bulharsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC), Čtenie po ladoni (2000 po rusky – s podporou Komisie SLOLIA LIC), ECCE HOMO (2002 dvojjazyčne: slovensko-poľsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC), Clopote (2002 po rumunsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC), Campanas (2003 dvojjazyčne: slovensko-španielsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC), Logna lyner, døyvd (2003 po nórsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC), Dvanásť básní – Dwanascie wierszy (2003 dvojjazyčne: slovensko-poľsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC), Pienet rukoukset (2005 po fínsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC), A to je pravda – And That´s the Truth 2006 dvojjazyčne: slovensko-anglicky – s podporou Komisie SLOLIA LIC), Poezii (2007 po rumunsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC), Hudba váhavých slov (2008 po česky – s podporou Komisie SLOLIA LIC), To Bear the Burden and Sing (2008 po anglicky)

Nenogistá roze (2011, výber básní, Lotyšsko, prel. Dagnija Dreika a Uldis Bérzinš - s podporou Komisie SLOLIA LIC) 

Monografie a štúdie o autorovi

Vaško, I.: Milan Rúfus. Bratislava: Slovenský spisovateľ 2010.

Stanislavová, Z.: Milan Rúfus. In: Sliacky, O. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2009.

Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

Marčok, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

Hochel, I.: Milan Rúfus. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

Šabík, V.: Čítanie závetu. In: Slovenské pohľady, 4+121, č. 9, 2005.

Podracká, D.: Úžas oslovenia. In: Slovenské pohľady, č. 3, 1996.

Šmatlák, S.: Radosť zaplatená trýzňou. In: Bibiana, 4, č. 1, 1996.

Kopál, J.: Žánrový variant poetickej rozprávky. In: Romboid, 30, č. 5, 1995.

Šmatlák, S.: Nech je trocha veselšie na tomto chorom svete. In: Bibiana, 3, č. 1, 1995.

Šmatlák, S.: Plodonosné sloje detstva. In: Bibiana, 2, č. 1, 1994.

Noge, J.: Literatúra v literatúre. In: Bratislava 1988.

Noge, J.: Dvojhlas ľudského porozumenia. In: Zlatý máj, 30, č. 9, 1986.

Marčok, V.: Milan Rúfus. Bratislava 1985.

Rúfus, M.: Trinásta komnata každého z nás. In: Poliak, J.: Rozhovory o literatúre pre mládež. Bratislava 1978.

Bagin, A.: Básnik mravného záväzku. In: Romboid, 13, č. 7, 1978.

Bagin, A.: Buď spravodlivosť tvoja, rozprávka. In: Zlatý máj, 20, č. 7, 1976.

Šmatlák, S.: Pozvanie do básne. Stretnutia s poéziou Milana Rúfusa a Miroslava Válka. Bratislava 1971.

O autorovi

 

 

     Máme do činenia s básnikom, ktorý navzdory všetkým minulým i prítomným zlám vedel a vie čeliť poéziou hlbokého ľudského poslania. ... Nepodlieha malosti istôt, ale nevzdáva sa zápasu o veľké istoty. ... Nie počet slov, ale plnosť bytostného stotožnenia sa s básňou je pre konečný tvar Rúfusovej básnickej výpovede rozhodujúca.

     Rúfusovo celé dielo vzniká ako reflex bizarných sociálnych a kultúrnych konfliktov. Jeho reflexie majú veľký význam, pretože nám pomáhajú orientovať sa v pohybe druhej polovice storočia, ktorý chápe primárne ako dlhodobú krízu týkajúcu sa celého ľudstva. Vďaka intelektuálnej prenikavosti, diagnostickej a prognostickej senzibilite ich autora ponúkajú dosť podnetov na sebareflexiu človeka našich končín, na jeho orientáciu v dobových tendenciách a fenoménoch, ktoré vidí vo veľkej dimenzii dejín človeka a sveta. Choroby a krízy nášho veku vidí z veľkého odstupu, z perspektívy biblicky chápaných dejín ľudstva. Všetky otázky skúma na tomto antropologickom pozadí, s veľkou vnímavosťou k podstate človeka a ľudskej realite, k nepodkupnej pravde bytia.

     Vyrukovať s vernosťou (lat. fides) v čase, keď je nevera čosi ako parkovné medzi „normálnymi“, považujem za chlapské. Vernosť sa verejne proklamuje vo vzťahu k mobilnému operátorovi, značke alkoholu či poisťovni (pre verných zákazníkov sú pripravené bonusy) – ale o vernosti človeku, k tomu, čo je zvrchovane ľudské, sa mlčí. Vernosť nevynáša. (...) Byť verný značí byť „pošahaný“. Rúfus je verný a nehanbí sa za to. „Len vernosť / človeka na svedka povýši. // Človeka na svedka a svedka na básnika“ (Vernosť).

     Rúfus je stará škola. Stúpa cez bolesť a vieru. Na svoju česť. „Nedomáhaj sa slova. / A videné len v sebe nes“ (Jeseň a podvečer). Byť verný niečomu, čo je nad telom, byť verný v duchu, je osobné rozhodnutie. Borges (napríklad) bol verný snu a myšlienke. Sám slepý, za všetkých vidiacich to definoval takto: „Bojovať v Efeze s dravou zverou nie je také ťažké ako byť Pavlom, Ježišovým učeníkom.“

     Aká je cena za vernosť? Byť sám a nebyť sám. Zotrvávať v duchu na svojom nemennom stanovisku, stelesňovať všetko, čo slovo fides zahŕňa v širokom rádiuse: vieru, dôveru, státie si v slove, poctivosť, spoľahlivosť, dobré meno. Kto je verný v malom, bude verný aj vo veľkom. Kto je neverný v malom, bude neverný aj vo veľkom. Kto zrádza v malom, bude zrádzať aj vo veľkom. Mikrokozmos vernosti zrkadlí makrokozmos spoločenstva. Vedomie, že na konkrétnom mieste existuje čo i len jedna morálna autorita, je stredom nádeje, že svet je ešte celistvý. Ešte má vo svojom strede res fide maior: vec, prevyšujúcu vieru. Je ňou kríž, ktorý sa stáva dvojkrížom, keď nie je iba holý, ale z opačnej strany je na ňom pribité dieťa človeka. „Môj kríž má meno Zuzana a bolí, / ako vie ľudí bolieť iba kríž. (...) Môj dážď má meno Zuzana a žehná, / tak mi žehná, / ako vie tráve žehnať iba dážď“ (Úrodný dážď). Žehnajúce prichádza zblízka a kríži sa s nedozerným. Rúfus nežehná; ani sebe, ani iným. Má univerzálnejší kľúč: „Ja nežehnám: ja milujem“ (List Magde). „Vidieť i rub i líce / je možné iba láskou“ (Vesper dominicae). Zuzana sa stáva rámom (osudom), zúrodnievajúcim nielen v duchu osobného, ale aj rodového a národného.

     Chvejúc sa o všetko, básnik sa pýta, ako a čo to vlastne žijeme? Závery sú plné skepsy. Žijeme dobu, ktorá „dedila po líške“; „vždy je to to isté: priestupok v koži práva“; „slobodná obloha pre jastraby“; „bombardujúci anjel humanity“; „líštička, ktorej vysoko visia hrozná“; demokracia je „napoly maska, spola sen“. Jadrom skepsy je oklamaná sloboda, ktorá si z dvoch ciest, duchovnej a konzumnej, bez zaváhania vybrala tú druhú: hmotu statkov, hmotu tela. Akčnú hru, multidialóg neviery s neverou, seriál poloprávd a lží. Mávnutie klapkou nad tým, že z deravého džbána voda vytečie a nemôže stúpať hore.

     Kto videl chvieť sa posledný list na nahom strome, ktorý má už len kôru z vlastnej kože, vie, kým je a bude, keď sa opýta: „Kto si ty? Oko v prsteni / na ruke vernosti. / Si prúd i breh, si hrádza“ (Labyrint sveta a raj srdca). Túto trojjedinosť dokáže spojiť iba vernosť; ozajstnosť srdca, ktoré nepredstiera a na nič sa nehrá. „So srdcom sa hrať nedá.“ Nie je to náhoda, že fides je aj lutna.

Dana Podracká

     Kniha Anjeličku, môj strážničku cez konvenčnú modlitbu detí pred spánkom odkrýva vďaka majstrovstvu spisovateľa neobyčajné polohy. Adresnosťou učí malého človiečika spoznávať krásu poézie a približuje mu všetko, čo je mu vzácne, čo dôverne pozná, v novej podobe. (...) Milan Rúfus cieľavedome využíva folklórnu slovenskú rozprávku a ľudovú pieseň ako diapazón pre autorské objavy. Potvrdzujú to viaceré jeho diela pre deti – v zbierke Anjeličku, môj strážničku rešpektuje hierarchiu detských hodnôt: mamička, otecko, sestrička, braček, babička, dedko..., ale otvára priestor pre dieťa aj jablonke, slniečku, hviezdičke, Zemičke: „Anjeličku, môj strážničku, / opatruj každú hviezdičku. / Mne je smutno, / nie som rada, / keď hviezdička z neba padá. // Opatruj ju, anjeličku. / Stráž mi ju, nech neostane / po nej prázdno na nebíčku.“ Prihovára sa deťom, aby sa verše stali teplým dotykom a menili sa na sen: „Anjeličku, môj strážničku, / unesieš ma na malíčku / ako kvapku rosy. // Opatruj mi dušičku. / Opatruj, ty deťom blízky, / zlietni ku mne do kolísky, / ja ťa o to prosím.“

     Obrázky v knižke kongeniálne súzvučia s textom, sú ľahké ako vtáčie pierko. Zachovávajú známu poetiku doterajších páperových ilustrácií Jany Kiselovej-Sitekovej. Akoby boli ozvenou detstva svojou krehkosťou. Dominujú v nich motívy prírody, ale najmä drobné rozprávkové postavičky, deti. Akoby výtvarníčka chcela pripomenúť, že detstvo je vždy rozprávkové, a trvá večne.

Ján Milčák

Ocenenia

Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj krajiny, udelený prezidentom SR Ivanom Gašparovičom (2009)

Cena za najkrajšiu detskú knihu roka 2008 za knihu Anjeličku, môj strážničku

Cena Crane Summit za poéziu (2008)

Cena Literárneho fondu za rok 2007 za básnickú zbierku Vernosť

Cena Literárneho fondu za rok 2005 za básnickú zbierku Báseň a čas

Hlavná cena na festivale poézie v Struge, Macedónsko (2001)

Čestný doktorát za literatúru (1998)

Cena Jána Hollého za prekladateľské dielo (1997)

Rad Ľudovíta Štúra 1. triedy (1994)

Od roku 1991 bol každoročne navrhovaný na Nobelovu cenu za literatúru

Rad T. G. Masaryka (1991)

Medzinárodná cena Zlatý kľúč (1990)

Štátna cena za literatúru (1970)

Ukážka z tvorby

VERNOSŤ (úryvky)

Vernosť

               „... bol som taký verný,

               až som sa stal svedkom.“

                              Vladimír Holan

 

Len vernosť. A nič viac?

Akože? A nič menej!

 

Nie výcval pútnika do zeme zasľúbenej.

Nie slovo, krúžiace jak orol vo výši.

 

Len vernosť

človeka na svedka povýši.

 

Človeka na svedka a svedka na básnika.

Toho, čo počuje, čím orloj času tiká.

Orloj času i orloj večnosti.

 

Len vernosť údelu.

Aj more premostí.

 

 

Rámcová kompozícia

 

Obraz si rám sám nevyberá.

Ten rám mu určí osud.

Boha ti dala tvoja viera.

A Boh dal tráve rosu.

 

Tak blízko býva do večera,

jak ďaleko je od rána.

 

Boh tvojmu breve určil rám.

Ten rám si prijal.

 

Veď ty sám

dal si mu meno Zuzana.

 

 

Úrodný dážď

 

A akokoľvek

sme tu už viacej boli,

než ešte budeme –

Ty, Bože, nezľavíš.

 

Môj kríž má meno Zuzana a bolí,

ako vie ľudí bolieť iba kríž.

 

Storočný dážď

sa ponad polia prehnal.

Suší si myška zamatový plášť.

 

Môj dážď má meno Zuzana a žehná,

tak mi žehná,

ako vie tráve žehnať iba dážď.

 

 

O chvení

 

               „Posledný list sa trasie na platane,

               lebo on dobre vie,

               že čo je bez chvenia, nie je pevné.“

                                             Vladimír Holan

 

Chvenie chce trochu priestoru.

Staroba ho už nemá.

 

Nemá kam uhnúť náporu.

Do oblohy čnie nemá.

 

Stojí a háda, kedy vylomí

vietor jej krehký sťažeň.

 

No nedesia ju Božie polomy.

Len ľudská je jej bázeň.

 

 

Časoslov

 

Už je to iba tak –

z osudu do údelu.

Poskromná hostina

nad unavenou kosťou.

 

Čas vie už o tebe.

A dvorí tvojmu telu.

Vyznamenáva ho

diskrétnou pozornosťou.

 

Už je to iba tak –

ani deň bez bolesti.

Aby ti nechýbal

jej návykový lieh.

 

Už je to iba tlak

neústupčivých klieští.

 

Odkiaľ to na nás napadá

takýto ťažký sneh?

 

 

Byť prostý...

 

               „Byť nie je ľahké.“

                    Vladimír Holan

 

Vezmite, aký je.

Nechcete – neberte.

On sa vám nevnúti.

 

Nedá ju oferte,

kto báseň dlho žil,

jej zvuky i jej vône.

 

Vie, že čo nosieval

v lebke i v náručí,

pravdou snáď nebolo,

len jeho túžbou po nej.

 

A že niet nikoho,

kto pravdu zaručí,

vďačný je za sýtosť

i za hlad.

 

Vlažný k chvále.

Dali mu – vzal si to.

Nedali – išiel ďalej.

 

Slová sú nohy poslove,

umyté v Božej rose.

 

Ak slovo túži po slove,

tak báseň po etose.

 

Sám odíde raz každý vlak.

Je hlúpe páliť mosty.

 

Byť nie je ľahké…

 

V básni však

byť nie je ľahké znamená

byť prostý.

 

 

List Magde

 

Čo ti dnes poviem, dievča moje?

Že si mi viac než osudom,

viac ako láskou: obidvoje

obstojí Bohu pred súdom.

 

Naložil na nás vrchovato.

Jeseň sa blíži ku zime,

čo nesieme to. Ako sviatosť.

Na pokyn srdca – musíme.

 

Len pierko z vtáka Ohniváka

znieslo sa dnes na tichú zem.

Kiež Boh ti žehná, že si taká.

Ja nežehnám: ja milujem.

 

Za všetky šípy z Jeho luku

nepľuvnem Bohu do neba.

Jednonohý dnes dvíham ruku

a prisahám Mu na teba.

 

Milovaná i milujúca.

To, čo sa tebe podobá:

z tiesnivých chorôb môjho srdca

jediná šťastná choroba.

 

Netreba písať na oblohu,

dievča moje. Nie, netreba.

 

Preto dnes osudu a Bohu

potichu vďačím za teba.

 

 

Metamorfózy básne

 

Iná je báseň.

Ako že svet je iný.

 

Iné ju sýtieva

a z iného v ňom žije.

 

Vynorila sa už

zo skrytej hlbočiny

do zjavnej schválnosti

a do exhibície.

Tam, kde je nažive

už iba sebou samou.

 

Akoby nenájduc,

čo možno milovať,

svoju tvár ovieva

vejárom krehkých klamov.

 

Akoby z vecí len

striasala inovať,

nemysliac na veci,

dáva im nové mená.

 

Družička života,

z neho už unavená.

 

 

Spomienka na chlapca

 

Túžené nesplnené.

 

Dovtedy nepoznaný,

ten hlboký rez v žene

bol rezom jeho rany.

 

Žil zajakavé sólo.

A potkýnal sa dušou o telo.

 

Bolelo. Avšak bolo

čisté, len dokiaľ  bolelo.

 

 

Lanské snehy detstva

 

Vy, najjasnejšie vločky na svete,

kde si ma ešte, kedy, nájdete?

 

Ku akému sa pobrať záveju,

ak vločky, padnúc na zem, stmavejú?

 

Aj človek na nej tmavne.

A potom volá dávne.

 

A jeho trochu plaché city veria:

najbelší sneh je z anjelovho peria.

 

 

Jeseň a podvečer

 

Tie siamské dvojčatá

sú mimo možných slov.

Môže ich vysloviť,

nečujne, iba mím.

 

No ty ich v údive

naberáš do zmyslov

a tam ich počuješ.

Pretože patríš k nim.

 

Nedomáhaj sa slova.

A videné len v sebe nes.

 

Patríš k nim – včera ako dnes.

 

Nie iba slnko, lístie, les.

Aj krv je purpurová.

 

 

Žasnúca báseň o vode

 

     Starohebrejské tohú vábóhú = beztvará, temná pustota.

 

Zem bola ešte tohú vábóhú.

Vody však čosi cítia.

 

Voda už vie, že:

dediac po Bohu,

stane sa matkou Bytia.

 

Pokornou matkou jeho zázrakov.

Nuž ako Boží vazal

od prapočiatku dejov

rovnako

koná, čo On jej kázal.

 

Skvost Jeho ducha.

Opar zmyslový.

Nevieme ťa, či vieme?

 

Kto teba, voda, ako vysloví,

keď rybičky sú nemé?

 

„Koľko dní, toľko strát!“

hrozí náš slnovrat.

 

No ty si Bytiu istota.

Ty vládneš oblakom

i v kvapke dažďa celá.

 

Ach, voda – matka života.

Už neviem, koľkokrát

pred tvojím zázrakom

mi báseň onemela.

 

 

Epocha

 

Nervózna dáma

na vychádzke s dogou.

 

Nafetovaná

uránom ako drogou,

pri ktorej sa jej sníva o moci.

 

Bojí sa drogy.

No nevydá ju z hrsti.

Zoviera nad ňou pestované prsty.

A sebou živý červa v ovocí.

 

Ten je tam spokojný

a sýtejší než sýty.

 

Bombardujúci anjel humanity.

 

 

Vek rozumu

 

Stále sa bojím rozumu,

keď ticho radí: udri!

 

Prenikavý a presný je.

A nič sa pred ním neskryje.

 

Ibaže nie je múdry.

 

Až rozum ľudí prerastie,

zlo s nimi pôjde ďalej.

 

Budú zlo, na ich nešťastie,

konať tak dokonale,

že neposkytne nádeji

jedinú jeho chybu.

 

Svet, ktorý trvá na deji,

ostane bez pohybu.

 

 

Kratučký rozhovor

 

– Povedz mi, čo je báseň.

Poďakovanie za sen?

 

– Neklaď mi takto otázku.

Báseň je vďačnosť za lásku.

Poďakovanie túžbe.

 

A Bytiu, chlapče môj.

To u neho je v službe.

 

 

Hore bez

 

Je to skôr metafora

než samochvála kože.

 

Skôr metafora, ktorá

tú kožu síce pohladká,

 

no cestou utrúsi,

že bez Teba sme, Bože,

len nemý štatút tvora.

 

Len holé zvieratká.

 

 

Bratská pomoc z rúk moci

 

Dedila po líške.

Neustúp, Bože, nie,

falši jej modlitieb.

 

Vždy je to to isté:

to KARI korenie,

ktorým moc obsýpa

človečí holý chlieb.

 

Vždy je to to isté:

priestupok v koži práva.

 

Len báseň háda:

„Že som taká smelá –

prečo si démon k výkonu požičiava

biely plášť od anjela?“

 

 

Človek

 

Svoje už vieš o ňom.

A kto sa odváži,

čo, kedy zmeniť na tom?

Na krutej mixáži

bytosti so zvieraťom,

anjela s démonom?

 

Že bohom oheň bral

v mýtickej dávnej dobe,

žije z ich pokuty:

o seba prikutý,

sám sebou trestaný,

bez bázne, bez hany

sám sebe pečeň zobe.

 

No báseň i tak nájde ťa,

človeče dvojdomý.

A tebe bude spievať.

 

Ako že matka na dieťa

nevie sa dlho hnevať.

 

 

Vinš ku stým narodeninám

     Kolomanovi Sokolovi

 

Zapísali ste storočie.

A človek iba žasne,

aké je Vaše ovocie

ľudskostiplne krásne.

 

Žiadalo by sa hovoriť.

No slovo v čudnom kŕči

pred toľkým darom života,

môj Majstre, iba mlčí.

 

Nuž spomínam a objímam,

a ruky sa mi trasú.

 

Boh žehnaj Vašim hodinám,

dňom, rokom – Vášmu času.

 

 

Vesper dominicae

 

Deň zrátal, čo je nové.

I nálezy i straty.

Slniečko šarlátové

pozýva na roráty.

 

Zvon práve odbil štyri.

Deň ešte trvá, hoci

z hory sa kradmo šíri

tieň októbrovej noci.

 

Vidieť i rub i líce

je možné iba láskou.

 

Je vesper dominicae.

A za ním Ivan Krasko.

 

 

Poďakovanie

 

Už sedem krížov

na chlieb tvojmu domu.

A na ten ôsmy kladú ôsmy snop.

 

Dosť, viac už ako dosť,

si zožal z toho, čomu

stanoví hranice

raz kolíska, raz hrob.

 

Ibaže práve to,

to medzi tými dvoma,

to, čo sa udeje,

dané Ním iba raz,

neopísateľné, čím obdarúva nás,

tá milosť zázračná

smieť v živote byť doma –

za tú Mu ďakuješ,

tým očarený hosť:

 

„Bolo to prekrásne a bolo toho dosť.“

 

 

Prosba k básni

 

Ten, čo ti slúžil, ostarel.

Ale ty ostaň mladá.

A hovor ľuďom bez bázne,

čo máš i nemáš rada.

 

Veď nemiluješ iba to,

čo Bytiu stojí v ceste.

Čo odmieta niesť bremeno

tam, kde ty prosíš: neste!

 

A nemáš rada iba to,

čo ohrozuje krásu.

On ostarel už.

Ale ty

chráň sviežosť svojho hlasu.

 

Potrvaj.

Zem je primalá

a svet sa po nej valí.

Keby si aj ty zlyhala,

čo už by sme tu mali?

 

 

Labyrint sveta a raj srdca

 

Kto si ty? Oko v prsteni

na ruke vernosti.

Si prúd i breh, si hrádza.

Adventným časom krstený,

čakáš a čakáš tu

na to, čo neprichádza.

 

Ani tvoj rozum túlavý

už nevie, na čo čakáš.

Ak sa ti žiada úľavy,

potom nie rozumu,

no svojmu srdcu zakáž.

 

Ale radšej tak nekonaj.

So srdcom sa hrať nedá.

A práve to je jeho raj.

Ale i jeho bieda.

 

A tak ho zo sna neprebuď.

Pre svet a jeho ošiaľ.

Buď prúdu hrádzou,

ešte buď.

Ako si býval dosiaľ.

 

 

Rámcová kompozícia II

 

Akže ťa bolí hrubý svet,

nereptaj na rám.

Rám je osud.

Rám, to je ako uvidieť

apoštolovu nohu bosú.

 

Či po dolách či po horách –

vždy zraní ju to, po čom chodí.

No nie hnev pýchy...

Pokora

ju od bolesti oslobodí.

 

 

INTROITUS

     Môj vzťah k českej poézii a českému jazyku vôbec korení hlboko v mojom detstve. Vyrastal som v prostredí severoslovenských luteránov v čase, keď ich bohoslužobným jazykom bola ešte bibličtina – teda staročeský jazyk Kralickej biblie. Bol to jazyk nádherný, velebný, sugestívny. Nečudujem sa Vladislavovi Vančurovi, že mu ten jazyk učaroval a že na krásnom drevenom moste tohto jazyka stojí nielen jeho neopakovateľná Markéta Lazarová, ale vlastne celé jeho dielo.

     Náboženské piesne českých exulantov alebo po česky píšucich slovenských autorov boli popri rodnej ľudovej poézii vlastne prvou umelou poéziou, s ktorou som už ako dieťa prišiel do kontaktu. Ono to totiž skutočne aj boli básnici. Taký Eliáš Láni alebo Jiřík Tranovský či Sinapius Horčička. Ich texty som spieval naspamäť v čase, keď som ešte ani nevedel, čo hovorím.

     Na vysokej škole som sa rozhodol pre ašpirantúru z dejín českej literatúry, hlavne poézie. Čeština je teda akoby mojou druhou materčinou, duchovnou materčinou. Mám ju v sebe. Od Kralickej biblie cez Máchu, Němcovú, Nerudu, potom český symbolizmus, ktorý mal európsku úroveň: Březina, Bezruč, Šrámek, Toman s jeho zovretým veršom, mne takým blízkym. A nasledujúca generácia nezvalovsko-wolkerovská – to je vlastne moja hlbina citovej istoty, tí moji... Seifert, Halas, Hrubín. Nezval, to bol taký okrúhly živý Vezuv básnickej imaginácie. Ale Annapurnou českej i európskej poézie mi je Holan – tomu som ostal definitívne sedieť pri nohách. Zo sledov po nich mi je najbližší Skácel – Moravan voňajúci zemou a trávou. Mám rád aj Mikuláška, z mojej generácie mi je dosť blízko Florian.

     S tými po nich je to, priznám sa, už nie také „na telo". Viete, ono je to tak, že príslušník mojej, bohužiaľ už ctihodnej generácie, sa v určitej fáze potrebuje zavrieť a neriediť osobné ďalšími prítokmi. Spracovať vlastnú životnú surovinu. Nie je to pohodlnosť ani ignorantstvo. To si len autor musí chrániť svoje kruhy. Každý má hranicu vlastných možností a šťastný je ten, kto si tú hranicu vie stanoviť sám. Robím to v akomsi pocite sebazáchovy. Je mi teda známa poézia mladších generácií i v českej literatúre. Ale je to na úrovni informácie, nie spoluznenia.

1988

 

VERŠE

 

Čítali a potom riekli: – Smutné.

Svitlo už a svitlo bez teba.

Už nám tvojej slzookej lutne

v šťastí našom, synak, netreba.

Za mier musí básnik do olova

tvrdo písať spravodlivú zášť.

Sláviť musí jasným zvonom slova

radostnú a rozkvitnutú vlasť!

A mne v ústach horký prúd sa pení,

oťažel mi v rukách tmavý slák.

Písklo v hrdle slovkom utrateným:

Netreba... No čože. Dobre tak.

Nech si hvízda, nech si hvízda jeseň,

ako vzlyk sa z hrude derie rým.

Už si svoju ťažkých krídel pieseň

nikomu viac do rúk nezverím.

Nechcel som sa sebe koriť, smiešny.

Nechcel som o plytkom bôli húsť.

Cudzia slza svieti z mojich piesní.

Cudzia rada horí z mojich úst.

Mier. A v tichu, ním ten výkrik sviští,

hneď sa podlo hlaveň rozšteká.

Nikdy ešte v toľkej nenávisti

nepočalo slovo človeka.

Preto verš môj ťažkým krídlom vzlieta.

Ľudský plač mu z krídla ulomí.

Preto, hľadiac v drsnú bolesť sveta,

smutno mi, až k smrti smutno mi.

Netreba. No čože, prídu iní.

Snáď tá pieseň sladšie bude znieť.

No kým tečú slzy na zločiny,

mŕtvych kladú do vápennej hliny,

naveky sa budem takto chvieť.

A keď na mňa z našich nízkych dverí

dýchne smrť, v tom chladnom závane

možno raz jak postrelenej zveri

zastydne mi jazyk na rane.

 

ŽENA

 

Ty, ktorá cúvaš z miest, kde rozžala si rany.

Jak starý kalendár som tebou popísaný.

Zas prstom prelestným, zas trestáš, zas a znova.

Nahý až do kostí sa skrývam v húšti slova.

Za dlhých večerov sa smutnou piesňou teším.

Čo v srdci stroskotá, to slovo nerozhreší.

Zlá nežnosť po žilách jak príval rachotí.

Dni idú, tvrdne chlieb. Pribúda samoty.

 

PRVÉ AKTY

 

Zavčasu klopeš na nás, žena,

veru na svitaní.

Husľovým kľúčom otvoríš nás všetkému.

Poznaniu, láske, bolesti...

Zapísaní

sme vlastnou krvou,

nemôžeme späť.

Ujmi sa nás.

Keď vyvolávala si,

teraz si nás už polož do dlane.

A sama sebou

ako mierou krásy

pomáhaj mužom merať hľadané.

 

ZVONY DETSTVA

 

Vždy príde deň,

keď deti zjedia kľúč

od dverí tajomstva.

Už ho nevrátia.

Už ho nevydajú, už v nich zapadá

čo deň to hlbšie a neprekročia prah

zavretých dverí už nikdy viac. Tú čiaru,

za ktorou jedenie sa stáva vedením.

Už nikdy viac. A z ukradnutých zvonov

špina, čas razí falšované mince

a kupuje, čo z detí ostalo.

Tak umierame všetci pred tou bránou.

Tak na Hromnice občas mrznú psíky:

v mrazivej noci na prah kladú hlavu

a oči stále na kľučke...

 

SLOVENSKO, ZBOHOM

 

Boh si ho varil v kotlíku

jak pastier pod oblohou.

A tisíc rokov prikladal

na oheň lesnú húšť.

A tisíc rokov nad ňou vrel

pot človekov a slzy človekove.

Až i ten kameň ustrnul,

máličko zmäkol už.

Pridlho vrelo tvrdé mäsko vranie.

A ako zuby, na ňom vylámané,

hlboko v zemi svietia ľudské kosti.

Jak divý biely chrup, čo bralo ohlodá.

A z neho natrúsi do nízkej stodoly.

A bolo na ovos, na zemiak hrboľatý,

to smiešne jablko pre jeho biednych svätých

s plášťom už zožratým od hviezd jak od molí.

 

PIESEŇ S JARABINOU

 

Jarabina, jarabina.

V krotkom slnci chladnú letá.

Zabudla ťa každá iná,

i tá jedna zabudne ťa.

Zabudne jak každá iná.

Dá ti jeseň čiapku rudú.

Kde ja budem, jarabina,

až ťa vtáci zobať budú!

Zbohom, lásky nevraživé.

Zbohom, krásky s chladným nebom.

Nebudú ma mestá krivé

kamenným viac hostiť chlebom.

Iný pôjdem cestou inou.

Vlhký vánok z rodných polí

milostivou, tichou slinou

olíže mi, čo ma bolí.

 

POCTA HOLANOVI

 

...Vladimír Holan, černý anděl.

                       J. Seifert

Zas by som potreboval Holana.

Mrazilo, ustal som

a povedal som básni:

vezmi to za mňa do rána.

A to sa nemá.

Pred sebou poslať dieťa

na pole plné jám

a travičského kvieťa.

Nie, to sa nemá.

Zas by som potreboval

uvidieť, ako v tichu za čelom

ten čierny anjel bdie.

Do posledného slova

zápasí s anjelom.