Onej februárovej noci roku 1981 sa Mníchov pokryl tenkou
vrstvou snehu. V Oettingerstrasse, kde na čísle 67 sídlila americká
rozhlasová stanica Rádio Slobodná Európa a Rádio Sloboda (Radio Free Europe
a Radio Liberty - RFE/RL, vládol pokoj, strážna služba na obchôdzke o
deviatej večer nezbadala nič podozrivé. Náhle o tri štvrte hodiny neskôr výbuch:
na východnej strane budovy, neďaleko telefónnej ústredne sa v múre objavil
otvor, hrubé betónové stĺpy sa ohli, záclony a nábytok rozmetalo do
okoli-tých stromov, rinčalo sklo zo stoviek okenných tabúľ. Osem pracovníkov
stanice utrpe-lo poranenia, sčasti ťažké, výšku škody odhadnú na štyri
milióny mariek.
Vyšetrovanie sa viedlo proti neznámemu páchateľovi.
Teroristické útoky zažila metro-pola Bavorska aj v minulosti: 5. septembra
1972, keď sa palestínski teroristi zmocnili izraelských olympionikov ako
rukojemníkov, zahynulo pri pokuse o ich oslobodenie sedemnásť ľudí. 26.
septembra 1980 si výbuch na povestnom Oktoberfeste vyžiadal trinásť mŕtvych.
Už v stredu indície nasvedčovali, že páchateľmi boli východní agenti,
ktorí zrejme ešte tej noci opustili Nemeckú spolkovú republiku (NSR). Možno
mal výbuch zabrániť vysielaniu do ZSSR počas zjazdu strany, alebo sa poslucháči
v ČSSR nemali dozvedieť o silnejúcom odborárskom hnutí v Poľsku.
Podľa očakávania začali prichádzať listy od údajných páchateľov. V
prvom, v poľštine, odoslanom zo švédskeho Göteborgu o necelý týždeň, sa
k atentátu prihlásila "Ozbroje-ná tajná organizácia - exekutívna
skupina", pretože vysielačka údajne kazí "slovanskú dušu".
Jeden list bol v češtine, ďalší v chorvátčine a jeho odosielateľom bolo
"Koman-do chorvátskych revolucionárov v Európe". Očividne na odvrátenie
pozornosti, usúdili vyšetrovatelia. Napokon v marci 1983 vyšetrovanie
zastavili. Malo uplynúť ešte deväť rokov, kým po páde železnej opony
bolo možné usvedčiť páchateľa.
Vojna v éteri
V súboji dvoch ideológií pripadla osobitná úloha rozhlasu. "Studená
vojna prebiehala najmä prostriedkami propagandy", konštatoval Juraj Gajdoš-Breza,
ktorý desaťročia pôsobil v CIA, "najprv v oficiálnom Hlase Ameriky, od
roku 1950 najmä v Slobodnej Európe." V istom štádiu sa dokonca
ukazovalo potrebné rešpektovať špecifiká Slovenska v dvojnárodnom štáte.
"Hoci z Rakúska vysielala Biela légia, Američania neboli spokojní s účinkom
týchto staníc."
Preto prípravou novej vysielačky so sídlom v Mníchove poverili skúseného
novinára. V prepychovej vile po nacistickom pohlavárovi, kde americká vojenská
správa ubytovala personál budúcej stanice, sa od augusta 1952 vyhodnocovali
správy, študovala sa tlač, ktorá sem prichádzala diplomatickou cestou. Po
dva a pol roku príprav, keď sa malo spustiť vysielanie, pozvali J. Gajdoša-Brezu
do Washingtonu a oznámili mu, že na príslušných miestach sa rozhodlo o
zlikvidovaní projektu. "Praktiky pre tajné služby príznačné,"
konštatuje stroho ešte stále čulý deväťdesiatnik, ktorý dnes žije na
odpočinku na Floride.
Kongres USA uprednostnil financovanie RFE/RL. Táto rozhlasová stanica začala
vysielať 4. júla 1950 z auta, ktoré prechádzalo pozdĺž československých
hraníc, od nasledujúceho roka už aj v jazykoch ostatných krajín východného
bloku a republík Sovietskeho zväzu. Mala tamojšiemu obyvateľstvu
"otvoriť okno na Západ", ponúknuť alternatívu k "zglajchšaltovanému"
oficiálnemu spravodajstvu. Nie bez úspechu: v ZSSR malo Rádio Sloboda časom
okolo dvadsaťdva miliónov pravidelných poslucháčov, v ostatných krajinách
východného bloku tridsať miliónov počúvalo Rádio Slobodná Európa.
Kto zabil Matúša Černáka?
Po roku 1948 si československá špionáž rýchlo osvojila praktiky svojho
vzoru, sovietskej tajnej služby, likvidovať odporcov fyzicky, prostredníctvom
agentov. Najmä od roku 1953, keď sa stal ministrom vnútra Rudolf Barák, sa
dopustila niekoľkých vrážd a únosov, plánovala atentáty. Jej prvou obeťou bol exilový politik Matúš Černák (1903 - 1955). Pôvodne
novinár, na jeseň 1938 v Syrového vláde minister bez kresla, v prvých dvoch
Tisových vládach najprv minister školstva, potom školstva a národnej
osvety, po celý čas trvania slovenského štátu pôsobil ako veľvyslanec v
Berlíne. Od roku 1950 žil v Mníchove, kde prevzal po Jozefovi Paučovi
vedenie Slovenskej národnej rady v zahraničí, sústreďujúcej niekoľko
desiatok emigrantov, prívržencov slovenskej samostatnosti. Černák vydával
časopis Slobodné Slovensko a udržiaval aj kontakty s nemeckou vládou Konrada
Adenauera. V lete 1955 dostal z pošty v Agnesstrasse oznámenie o zásielke určenej do
vlastných rúk. Vyzdvihol si ju 5. júla a balíček hneď otvoril. Nástražný
systém mu explodoval pod rukami. Spolu s ním zahynuli aj dvaja náhodní zákazníci.
Podozrenie, že v atentáte mala prsty československá výzvedná služba, bolo
viac než opodstatnené. Isté podrobnosti poskytol major rozviedky Ladislav
Bittman, ktorý roku 1968 ušiel do USA. (S novou identitou ako Lawrence Martin
Bittman, dnes prednáša na univerzite o technike dezinformácie.) V knihe
Podvodná hra (The Deception Game) z roku 1972 spomína, ako mu v tom čase jeho
šéf rozprával o nemeckom spolupracovníkovi, ktorého poverili, aby v Mníchove
poslal balík s bombou istému slovenskému separatistovi. Nemec, vydesený jej
účinkom, sa vzápätí vrátil do Prahy, kde ho potom zamestnali na
vyhodnocovaní západnej tlače.
V máji 1957 pošta zasa doručila zásielku štrasburskému prefektovi A. M.
Tremeandovi. Balík však otvorila jeho manželka, ktorá pri výbuchu namieste
zahynula. Jedna zo stôp smerovala do západného Nemecka. Až Bittman a ďalší
dôstojník rozviedky Josef Frolík, ktorý v 60. rokoch minulého storočia
takisto ušiel na Západ, prezradili, že atentát na príkaz Sovietov zosnovala
československá tajná služba. Mal zabrániť postupnému zjednocovaniu západnej
Európy vrátane SRN (vtedy Nemeckej spolkovej republiky - NSR). Začiatkom roka
2002 podal Úrad dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu trestné oznámenie
na dvoch ešte žijúcich strojcov.
Roku 1957 uniesli z Viedne do Prahy Jozefa Vicena, komentátora vysielačky
Biela légia, ktorá niekoľko rokov úspešne vyvolávala dojem, že pôsobí
priamo na území Československa. Neznámy Rakúšan mu zrejme pridal do koňaku
omamný prostriedok, lebo J. Vicen sa prebral až v Prahe, kde ho odsúdili na
dvadsaťpäť rokov. Odsedel si jedenásť, na slobodu sa dostal až roku 1968.
Československá špionáž poskytovala medzinárodnému terorizmu aj know-how.
Od začiatku 60. rokov sa blízko Prahy cvičili Afričania a Ázijčania na
diverznú a partizánsku činnosť proti nekomunistickým vládam vo svojich
krajinách - v Guinei, Keni, Iraku, Tanzánii, Ugande, ale aj príslušníci Ľudového
hnutia za oslobodenie Angoly - vyše 250 frekventantov v štyridsiatich
kurzoch. Vďaka demokratizačnému procesu roku 1968 sa výcvik načas prerušil,
ale od polovice 70. rokov prebiehal ešte intenzívnejšie. V Ústave zahraničných
štúdií Zboru národnej bezpečnosti (krycí názov Prístav) neďaleko Brna v
polročných kurzoch školili nie priamo teroristov, ale ľudí, ktorí stáli v
pozadí atentátov, tentoraz prevažne z Ázie, najmä Afganistanu, ale aj príslušníkov
ochranky palestínskeho vodcu Jásira Arafata (poslední odtiaľ odišli až v
lete 1990). Zároveň ČSSR tieto krajiny výdatne zásobovala zbraňami, najmä
plastickou trhavinou semtex, ktorej tu teroristi získali tisíc ton.
Hrdinský kapitán Minařík
Výzvedné služby komunistických štátov od začiatku viedli boj proti
vysielačke v Mníchove, roky sa však márne pokúšali dostať sem svojho človeka.
Podarilo sa to až na jeseň 1968, keď tu ako hlásateľ začal pôsobiť Pavel
Minařík. Údajný emigrant zásoboval centrálu v Prahe informáciami o
aktivitách exilu, často nepodstatnými, ale ponúkal i vlastné nápady, napríklad
opakovane nabádal na bombový atentát. Roku 1972 uviedol, kam by sa dal na
chodbe umiestniť pekelný stroj, ktorý by po jeho odchode z budovy zničil
tzv. Master Room - miestnosť, odkiaľ sa vysielalo do piatich krajín východnej
a strednej Európy. Minaříkovi nadriadení si však na takú akciu netrúfli a
svojho agenta radšej stiahli. Dodatočne ho povýšili na kapitána a v januári
1976 ho ako hrdinu prezentovali na tlačovej konferencii verejnosti.
Carlos alias Šakal
Krátko po páde železnej opony sa 16. júla 1990 sa v denníku Süddeutsche
Zeitung objavila správa, že z atentátu na RFE vo februári 1981 upodozrieva
maďarská generálna prokuratúra skupinu okolo medzinárodne hľadaného
teroristu Illicha Ramireza Sancheza, Venezuelčana známejšieho pod krycím
menom Carlos alebo Šakal. V rokoch 1979 - 1985 sa teroristi ukrývali v Maďarsku,
kde schovali výbušniny, muníciu a zbrane a tam sa aj vrátili hneď po atentáte.
Zásadný podiel na ňom mal mať Carlosov nemecký komplic Johannes Weinrich.
Jeho životopisec K. D. Matschke uvádza, že štyri mesiace pred atentátom
Weinrich zhotovil presný plán vysielačky a zostavil plán akcie. Novinár sa
odvoláva na maďarské pramene, podľa ktorých atentát iniciovala rumunská
Securitate.
V auguste 1990 rumunské ministerstvo vnútra pripustilo, že Securitate udržiavala
od roku 1979 kontakty s Carlosom, no len preto, aby zabránila teroristickým útokom
proti Rumunsku, ktoré malo diplomatické styky s Izraelom, sa na príprave
teroristických útokov vraj nepodieľala. Z dokumentov východonemeckej Stasi
(bývalej tajnej polície Nemeckej demokratickej republiky - NDR) tiež vyplýva,
že komunistické tajné služby Carlosa vo svojich krajinách trpeli a
podporovali, pritom ho však nespúšťali z očí (maďarská tajná služba má
8 500 strán dokumentov o jeho aktivitách).
Carlos i Weinrich žili v tom čase v hlavnom meste Sýrie Damasku. Napriek žiadostiam
ich tunajšie orgány nevydali, dali im však pocítiť, že v krajine nie sú vítaní.
Carlos sa cez Líbyu a južný Jemen, tradičné útočiská teroristov, dostal
do Chartúmu, hlavného mesta Sudánu. Tu ho v auguste 1994 vypátrala francúzska
tajná služba a dopravila do Paríža, kde si odpykáva doživotný trest.
Atentáty, ktoré zorganizoval v Marseille, Aténach, Paríži a inde, si vyžiadali
vyše osemdesiat životov.
Carlosovho nemeckého komplica Weinricha zatkli o rok neskôr v južnom Jemene,
v Berlíne ho odsúdili takisto na doživotie pre bombový útok na kultúrne
stredisko Maison de France v Západnom Berlíne 25. augusta 1983. Zahynul vtedy
jeden človek, dvadsiati traja utrpeli zranenie (dvadsaťpäť kíl trhaviny značky
Nitropenta poskytla Stasi). V marci 2003 proces s Weinrichom obnovili, tentoraz
sa má objasniť i jeho podiel na atentáte na RFE v Mníchove. Dnes všetko nasvedčuje tomu, že Carlos ho uskutočnil z poverenia rumunskej
Securitate, ktorá chcela zlikvidovať riaditeľa rumunskej redakcie. Nikto pri
ňom síce neprišiel o život, jednako traja pracovníci česko-slovenskej
redakcie utrpeli ťažké zranenia s trvalými následkami (básnik R. Skukálek
prišiel čiastočne o sluch). Hoci poslucháči prerušenie vysielania takmer
nepostrehli, na zamestnancoch zanechal atentát psychické následky.
Za všetkým stála KGB
Práve v tom čase komunistické tajné služby opätovne zintenzívnili boj
proti ideologickému protivníkovi v médiách vrátane fyzickej likvidácie.
Spôsobom, aký dovtedy nemal obdobu, zlikvidovala bulharská tajná služba v
septembri 1978 v Londýne Georgiho Markova, spisovateľa a zamestnanca BBC.
Zabijak s krycím menom Kito, vyslaný zo Sofie, ho na moste cez Temžu pichol dáždnikom
do nohy. Markov zomrel o štyri dni. V hrote dáždnika bola totiž umiestnená
kapsľa s ricínom, ťažko dokázateľným jedom, ako aj vystreľovacie
zariadenie. O trinásť rokov neskôr to prezradil Oleg Kalugin, kedysi najmladší
generál KGB, ktorý sa po štyridsaťročnej kariére stal za perestrojky jej
neúprosným kritikom (dnes žije v USA, v Rusku ho ako zradcu v neprítomnosti
odsúdili na pätnásť rokov).
Vražedný nástroj zhotovila KGB v laboratóriu č. 12. Vrah Kito síce dnes žije
na dôchodku v Sofii, ale generáli Todorov a Savov sa zavčasu uchýlili do
Moskvy. Príslušné dokumenty, tak ako veľa iných, sa stratili. Azda by sme
sa z nich boli dozvedeli, aký podiel mala KGB prostredníctvom bulharských
kolegov na atentáte na pápeža Jána Pavla II. v máji 1981. Špióna Minaříka
- nemožno vylúčiť, že práve jeho nápady inšpirovali teroristov k útoku
na RFE - súd v Brne v lete 2003 spod obžaloby predbežne oslobodil.
PhDr. Ľudovít Petraško, PhD (1949)
pôsobí na Katedre germanistiky Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity. Špecializuje
sa na klasickú literatúru a kultúru krajín nemeckej jazykovej oblasti.
Texty k foto:
Obr. 1. Pracovníka BBC G. Markova odstránila bulharská tajná služba otráveným
dážd-nikom.
Obr. 2. Kedysi najhľadanejší terorista Carlos v parížskom väzení
Obr. 3. Preukaz špióna P. Minaříka ako zamestnanca Rádia slobodná Európa.
Obr. 4. Priestory RFE po výbuchu 21. februára 1981.
