František Vláčil

Detstvo prežil na severnej Morave, formovala ho však doba strávená v Brne (1936 – 1951). Po letmom pobyte na UMPRUM v Prahe sa zapísal na FF v Brne, kde vyštudoval dejiny umenia a estetiku (1951). S filmom začínal už počas štúdií, kedy externe spolupracoval so skupinou kresleného a bábkového filmu, potom nastúpil do novo zriadeného Štúdia populárne vedeckých a náučných filmov v KF Brno.

Predĺženú vojnu strávil v ČAF (1951 – 1958), kde natočil desiatky inštruktážnych a propagandistických filmov. Z nich vynikal film Vzpomínka (1953) (1954), natočený bol k 1. výročiu Gottwaldovej smrti. Vyhol sa zostrihu spravodajských materiálov a vytvoril „dokumentárnu báseň“, v ktorej kamera v pomalej jazde obzerá priestory Hradu, kde Gottwald býval a pracoval, akoby s hanbou prenikala do miest súkromia a v zastaveniach zachytávala predmety, ktorých sa Gottwald dotýkal.

Od roku 1958 až do konca 80. rokov bol režisérom vo Filmovom štúdiu Barrandov a už jeho debut (Holubica, 1960) bol v ČSR udalosťou, pretože sa objavil filmár s maliarským a grafickým talentom a aj kameramanským videním. Je príznačné, že si pre hraný film vyberal látky z bližšie neurčenej minulosti, aby získal priestor pre hru predstavivosti.

Išlo zväčša o historizujúce balady, z ktorých najznámejšia je Markéta Lazarová (1967). Takmer tri hodiny trvajúci film kritici označili za najvýznamnejší český film.

Za normalizácie sa načas musel vzdať hranej celovečernej tvorby. Volil kratšie filmy, okrem iných aj tri dokumenty (Mesto v bielom, 1972 – Secesná Praha, 1974 – Karlovarská promenáda, 1973), ktoré patria do oblasti dokumentárnych básní.

Vláčil sa často krát stal predmetom záujmu filmárov rôznych generácii, ako pre ojedinelý talent a špecifickú metódu práce, siahajúcu až na dno možností svojich i štábu, tak pre svoje vnútorné zápasy. Zápasy bol i výstižný názov výstavy fotografií o natáčaní Markéty Lazarovej a Údolí včiel v Koniarni Pražského hradu (2008) a rovnomenná publikácia so škálou krátkych štúdií.

D. Vihanová v Hľadaní (1979) zachytila jeho úporné sústredenie pri filme o Antonínovi Dvořákovi (Koncert na konci leta, 1979), častý spolupracovník, kameraman František Uldrich, natočil medailón V sieti času (1990), režisér K. Smyczek, ktorý hral hlavnú detskú rolu v Holubici, natočil pre cyklus GENUS Život režiséra Františka Vláčila (1995). Najambicióznejším projektom je Sentiment (2003), hraná psychologická sonda dokumentaristu T. Hejtmánka, kde sklonok života rozleptaného alkoholom, nemocou a samotou, priblížil herec Jiří Kodet.

Až na konci životnej i profesionálnej dráhy získal Vláčil i prestížne ocenenie: Českého leva za dlhoročný prínos českému filmu (1994). Rok 1998 priniesol najvyššie uznanie kritiky pre Markétu Lazarovú, a získala i Kryštálový glóbus za mimoriadny prínos svetovej kinematografii na MFF v Karlových Varoch.

Vyšla o ňom kniha Podoby Františka Vláčila (1984, ČSFÚ), stručný portrét od Milana Hanuša, scenár Markéty Lazarovej s poznámkami režiséra a desiatkami náčrtov (1998, so štúdiou Zdeny Škapovej) a Šárka Horáková napísala životopis Podobenstvo o Františku Vláčilovi.

Autor: pataamat

V roku 1951 vyštudoval na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne dejiny umenia a estetiku. Počas štúdia organizoval v študentskom klube filmové predstavenia a pracoval v Kreslenom filme. Neskôr pôsobil ako osvetľovač, asistent produkcie a nakoniec ako režisér. V rokoch 1951-1958 pôsobil v Armádnom filme v Prahe, neskôr (až do roku 1989) vo Filmovom štúdiu Barrandov. V roku 1960 sa svojím filmom Holubice zaradil do poetického prúdu českej kinematografie a stal sa jeho hlavným predstaviteľom, najmä historickými baladami Ďáblova past, Marketa Lazarová, Údolí včel, Adelheid, Stíny horkého léta a Stín kapardiny.

V Barrandove debutoval v roku 1960 hraným filmom Holubice o vzťahu malého chorého chlapca k svetu, v ktorom zámerne potlačil dialógy v prospech filmového obrazu a naznačil tak poňatie svojej ďalšej filmovej práce. Snímka Ďáblova past, odohrávajúca sa v dobe prenasledovania nekatolíkov, bola Vláčilovým prvým pokusom o historický film. Nasledujúca filmová historická báseň Marketa Lazarová (1965-67), ktorá je vynikajúcou adaptáciou románu V. Vančuru, je dôkazom Vláčilovho veľkého výtvarného nadania, s ktorým priviedol do filmových vyjadrovacích prostriedkov bohatú obraznosť Vančurovho básnického diela o zničujúcej sile lásky. V postave Markety po prvý raz na filmovom plátne zažiarila slovenská herečka M. Vášáryová, veľké herecké výkony pod Vláčilovým vedením vytvorili aj J. Kemr, V. Menšík a M. Růžek. Film Marketa Lazarová zaradili odborníci medzi vrcholy svetovej kinematografie. Z úzkej spolupráce so spisovateľom a scenáristom V. Körnerom vznikli filmy Údolí včel a Adelheid, ktoré v rozdielnych historických kulisách riešia otázku ľudskej netolerancie a túžby po slobodnom, plnohodnotnom živote. Začiatkom druhej polovice 70. rokov vznikli filmy Dým bramborové natě a baladický príbeh statočného horala Barana Stíny horkého léta, ktoré svojou bezútešnosťou odrážajú ťaživú atmosféru "znormalizovanej" českej spoločnosti. Biografický film Koncert na konci léta, natočený podľa scenára Zdeňka Mahlera, zachytáva významné obdobie života českého skladateľa Antonína Dvořáka. Súčasťou Vláčilovej filmografie sú i krátkometrážne filmy zo začiatku 70. rokov Sirius a Praha secesní.

Veľká miera imaginácie, cit pre estetiku krajiny a prírodnú atmosféru a úcta k minulosti a k vlastným koreňom vytvárajú z jeho diela trvalú hodnotu. Jeho filmy sa vyznačujú prepracovanou obrazovou kompozíciou v kombinácii s emocionálnym zapojením hudby. Pre námety svojich filmov siahal často k literárnym predlohám (Alfred Technik, Vladislav Vančura, Vladimír Körner, Josef Čapek, Ladislav Fuks).

Ako prvý získal v roku 1994 Českého leva za dlhoročný prínos českému filmu, v roku 1997 mu bola udelená Cena Vladislava Vančuru a v roku 1998 bol na MFF v Karlových Varoch ocenený za celoživotné dielo. Jeho film Marketa Lazarová bol v roku 1998 v ankete českých kritikov a filmových publicistov ocenený ako najvýznamnejší film v storočí histórie českej kinematografie.

Filmový režisér F. Vláčil dokáže svojím umením priblížiť najhlbšie ľudské tajomstvá, najskrytejšie vášne, bolesti a problémy. Jeho filmy strhujú svojou zemitosťou, pravdivosťou a úchvatnými obrazmi.

Za jeho života vznikol dokument Drahomíry Vihanovej Hledání, ktorý zachytáva realizáciu jeho snímky Koncert na konci léta (1979); kameraman František Uldrich o ňom natočil medailón V síti času (1990) a Karel Smyczek pre televízny cyklus GENUS portrét Život režiséra Františka Vláčila (1995).

Studoval na filosofické fakultě v Brně dějiny umění a estetiku. Současně spolupracoval s brněnskou skupinou loutkového a kresleného filmu jako režisér a scenárista. V letech 1952-58 působil v Čs. armádním filmu v Praze, kde natočil více než třicet vědeckých, instruktážních a dokumentárních filmů. Jeho prvním krátkým hraným filmem byla Skleněná oblaka (1958). Po něm následovalo Pronásledování (1959), v distribuci uvedené společně s Vošmikovým Blouděním pod názvem Vstup zakázán.

V roce 1960 natočil VláčIl svůj celovečerní hraný debut Holubice, který získal na MFF v Benátkách Medaili Bienále. 0 Vláčilově práci na filmu Koncert na konci léta natočila režisérka Drahomíra Vihanová dokumentární film Hledání (1979) a v roce 1989 kameraman František Uldrich nasnímal medailon Fr. Vláčila pod názvem V síti času. Při udělování Českého Iva za rok 1993 získal Fr. Vláčil Cenu za dlouholetý přínos českému filmu. V roce 1997 dostal Cenu Vladislava Vančury za dlouhodobý umělecký přínos filmové tvorbě, kterou mu udělil společně FITES a nadace ČLF. V roce 1998 obdržel Cenu za mimořádný přínos světové kinematografii na MFF Karlovy Vary. Kino ART

Po vystudoval estetiku a dějiny umění. Začínal v brněnské skupině kresleného a loutkového filmu a ve Studiu populárně vědeckých a naučných filmů, kde začal i režírovat. Jeho prvním filmem byla poéma SKLENĚNÁ OBLAKA (1958), která získala v Benátkách cenu za experimentální film a upozornila na mimořádný talent. Lyrická filmová báseň HOLUBICE (1960) byla ceněna na festivalech a přehlídkách. Po ní realizoval Vláčil historickou baladu ĎÁBLOVA PAST (1961). Vrcholem jeho tvorby je MARKETA LAZAROVÁ, která byla v anketě kritiků vyhlášena za nejlepší český film. Po ÚDOLÍ VČEL a ADELHEID (1969) následovala vnucená odmlka v hrané tvorbě.

Během jejího trvání Vláčil vytvořil mimo jiné i působivé dokumenty o Praze. V roce 1976 vzniká DÝM BRAMBOROVÉ NATĚ s vynikajícím Rudolfem Hrušínským, jehož obsazení si režisér prosadil přes odpor tehdejšího vedení studia. Z dalších titulů: STÍNY HORKÉHO LÉTA (1977), KONCERT NA KONCI LÉTA (1979), HADÍ JED (1981), PASÁČEK Z DOLINY (1985), STÍN KAPRADINY (1985) a MÁG (1987).