Nezabúdajme na významného verejného činiteľa Jozefa Országha
Autor: Mgr. Lukáš Krajčír, PhD., Slovenský historický ústav Matice slovenskej
Dňa 28. decembra 2019 si pripomíname 70. výročie úmrtia advokáta Jozefa Országha (1883-1949). Napriek tomu, že bol druhým prezidentom Slovenskej krajiny (1931-1938) a predsedom Matice slovenskej (1931-1949), ostáva jeho meno a činorodé verejné účinkovanie akosi na okraji pozornosti.
Pritom jeho meno patrí do mozaiky intelektuálnej, veľkopodnikateľskej rodiny Országhovcov, ktorých aktivity ďaleko presahovali slovenský priestor. Akcionárska firma Bratia Országh vo Varšave patrila jeho otcovi Ignácovi a ujovi Jurajovi a dodnes vzbudzuje v poľských intelektuálnych kruhoch záujem o históriu firmy, o minulosť tejto slovenskej podnikateľsko-obchodníckej rodiny. Brat Ján pracoval v medzivojnovom období na ministerstve zahraničných vecí a v diplomatických službách v Argentíne. Za protifašistické aktivity bol nacistickými bezpečnostnými orgánmi dňa 31. marca 1945 zatknutý, do zahraničia zavlečený a zavraždený v koncentračnom tábore Mauthausen.
Jozef Országh sa narodil v rodine, ktorej meno vzbudzovalo rešpekt a on na túto tradíciu nadviazal. Už od mládežníckych čias sa zapájal do kultúrno-spoločenského diania. Študoval obchod a právo na univerzite v Kluži, no angažoval sa aj v slovenskom spolku Salaš. Bol advokátskym koncipientom v kanceláriách Pavla Mudroňa a Matúša Dulu a následne samostatným advokátom v Turčianskom Sv. Martine, vo vtedajšom „hlavnom meste“ Slovenska, ktoré mu ponúkalo vhodné podmienky na národno-politickú a kultúrno-spoločenskú realizáciu.
Na čele slovenskej administratívy
Takéto profesijné zameranie mu uľahčilo sa bezprostredne po prevrate dostať do stredobodu pozornosti novej československej štátnej moci, ktorá potrebovala urýchlene menovať nových spoľahlivých a oddaných okresných slúžnych a županov. Je možné ho tak priradiť k tzv. Šrobárovým mužom, ktorí v období verejno-správneho provizória (1918-1922) organizovali zložitú administratívnu prácu po slovenských regiónoch.
Krátko po vynesení Deklarácie slovenského národa bol členom turčianskeho župného výboru Slovenskej národnej rady. Popri tom bol v rokoch 1918-1919 okresným slúžnym v Turčianskych Tepliciach, následne v rokoch 1919-1920 turčianskym županom. Ako vrchný úradník bol veľmi obľúbený, čo dokladali najmä jeho srdečné stretávania sa miestnymi Turčanmi. V rokoch 1920-1922 vykonával funkciu zvolenského a hontianskeho župana, kde vymenil nespoľahlivého ľudáckeho politika Viktora Ravasza. Po uvedení župného zákona do praxe bol medzi rokmi 1923-1927 županom rozsiahlej považskej veľžupy so sídlom v Turčianskom Sv. Martine.
Spoľahlivosť a stranícka orientácia na agrárnikov ho napokon vyniesla až do kresla viceprezidenta a prezidenta Slovenskej krajiny. Pritom toto činorodé pôsobenie v slovenskej administratíve vyvracia mýtus, že predstavitelia niekdajšej Slovenskej národnej rady a blízki spolupracovníci národniara Matúša Dulu neboli zvaní k verejnej správe a k spoluúčasti na riadení štátu.
Z pozície krajinského prezidenta sa vyjadroval k mnohým dobovým spoločenským témam na zasadnutiach, poradách, v novinách, na manifestačných zhromaždeniach. Mnohé jeho prednesy, úvahy a nariadenia zverejňovali viaceré slovenské periodiká ako Slovenský remeselník a obchodník, Slovenský denník, Slovenská vlasť, Krajinský vestník pre Slovensko, Bradlo, Hlasy československé, Slovenský lekárnik, či Slovenský týždenník. Z plejády jeho záujmových tém treba spomenúť najmä sociálneho-zdravotného, hospodársko-regionálneho a kultúrno-spoločenského zamerania.
Országh často kládol dôraz na zdravotnú a sociálnu starostlivosť. Napríklad vyzýval okresy, aby zo svojich rozpočtov uvoľňovali väčšie finančné čiastky na ich podporu. Verejne propagoval populárne telovýchovné sokolské hnutie na Slovensku. V roku 1935 podporoval usporiadanie prvých lyžiarskych pretekov FIS vo Vysokých Tatrách. So zdravým telom súviselo aj zapojenie sa do akcie na obmedzovanie požívania alkoholických nápojov, ktoré sa tešilo veľkej obľube u duchovnej inteligencie.
Do oboru zdravotníctva a jeho podpory patrila primárne aj otázka budovania nových zdravotníckych zariadení. V roku 1935 rokoval Országh o finančnej dotácii a výstavbe nemocnice v Humennom. Spolu s odborníkmi na krajinskom úrade hľadal mechanizmy ako pomôcť sociálne slabším rodinám. Pre nezamestnaných fungoval fond na ich podporu, ktorý bol za jeho úradovania zjednodušený.
Ako hlava krajiny si však pozorne všímal aj rôzne živelné pohromy, ktoré mali neblahý dosah na bežný život ľudí. Verejnosť napríklad vyzýval, aby materiálne a finančne pomohla ľuďom, postihnutých požiarom vo Važci.
K dôležitým reflektovaným témam patrilo postavenie maloroľníkov a živnostníkov na Slovensku. Preto aj otvoril výstavu Hornej Nitry v Prievidzi, ktorá mala propagovať a podporiť regionálny rozvoj tohto kraja. No nezaujímali ho len hospodárske a sociálne témy, ale aj kultúrno-osvetové, ktoré mali pospolitý ľud pretaviť na moderný národ. Preto hodlal pestovať patriotické, občiansko-demokratické cítenie a to vo forme realizácie už odštartovanej ľudovýchovnej práce v osvetových zboroch a matičných miestnych odboroch.
V rámci kultúrnych podujatí zdôrazňoval viaceré dôležité medzníky na manifestačných zhromaždeniach. Napríklad verejne pripomínal dve 15. výročia: príchodu dočasnej vlády do Skalice a v Nových zámkoch úspešné vyhnanie maďarskej červenej armády.
Na pomoc matičným aktivitám
V auguste 1923 na rokovaní valného zhromaždenia bol zvolený za člena výboru MS a 16. apríla 1931 dokonca prijal ponuku stať sa predsedom Matice slovenskej. Jozef Országh od tohto momentu stál nielen na čele slovenskej administratívy, ale stal sa aj vedúcou hlavou slovenskej kultúry. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že tieto kroky boli správne a pre matičné aktivity aj opodstatnené. Országh totiž dokázal využívať svoje postavenie turčianskeho, považského župana a slovenského krajinského viceprezidenta a prezidenta pre realizáciu rôznych matičných projektov a komunikáciu s patričnými úradníkmi, podnikateľmi a politikmi, na ktorých matičiari nemali priamy dosah.
A tak za jeho pomoci sa ľahšie organizovali matičné slávnosti a vôbec otvorenie novej matičnej budovy v auguste 1926. Na slávnostiach sprevádzal matičného protektora a československého prezidenta Tomáša Garriguea Masaryka spolu s ďalšími funkcionármi. Za jeho pomoci účastinársky vstúpila Matica slovenská do spoločnosti Československého rozhlasu v Bratislave a vďaka tomu sa aj podarilo realizovať vysielanie matičných rozhlasových relácií. V roku 1932 sa postavil proti revízii Pravidiel slovenského pravopisu, ktoré sa snažili zblížiť češtinu so slovenčinou.
Országhovi treba nepochybne pripísať snahy po zriadení celonárodnej knižnice. Na zasadnutí výboru MS z 12. novembra 1937 prehlásil, že úrad krajinského prezidenta finančne podporí a bude všemožne napomáhať vzniku a pôsobeniu Slovenskej národnej knižnice, ak sa vedenie Matice slovenskej rozhodne po praktickej stránke zobrať jej zriadenie do svojich rúk. V týchto veciach prebiehali na začiatku roku 1938 dôležité rokovania Országha ako krajinského prezidenta Slovenska s matičným tajomníkom Jozefom Cígerom Hronským. A prebiehali konštruktívne a úspešne, nakoľko už 10. júla 1938 bol v Turčianskom Sv. Martine slávnostne položený základný kameň Slovenskej národnej knižnice.
Plodnej spolupráci však odbilo na jeseň 1938, keď sa vyhrotila zahranično-politická situácia v súvislosti s Mníchovskou konferenciou. Po vyhlásení slovenskej autonómie síce ostával i naďalej matičným predsedom, ale s veľkou nevôľou sledoval odbúravanie demokracie a vôbec spochybňovanie česko-slovenskej štátnosti.
Dňa 6. marca 1939, niekoľko dní pred vyhlásením Slovenského štátu a podobne ako ďalší predseda Jána Vanovič, sa rozhodol zrieknuť matičnej predsedníckej stoličky. Aj keď Hronský a celý výbor MS neprijali abdikáciu, reálne už nevykonával túto funkciu. Országh sa totiž nedokázal stotožniť s urýchleným vývojom k slovenskej štátnosti, ktorý bol v osudných marcových dňoch zrealizovaný. 11. mája 1939 iba oznámil listom svoju neúčasť na zasadnutí Výboru MS a napriek formálnemu doživotnému predsedníctvu sa na matičných aktivitách už nijako nepodieľal.
Verný hodnotám slobody a demokracie
Je nespochybniteľným faktom, že Országh dlhé roky pôsobil vo výrazne scentralizovanej verejnej správe, ktorá mala ďaleko od štandardných demokratických regionálnych a krajinských západoeurópskych samospráv. No napriek tomu je možné definovať Országha ako presvedčivého zástancu demokratických hodnôt, ktoré hodlal presadzovať postupne a v intenciách politiky československých vlád.
Dňa 11. júla 1936 na jubilejnom zhromaždení Československej jednoty v Luhačoviciach jasne uviedol, že „demokracia spravila z nášho ľudu občana, ktorý premýšľa o veciach verejných, horlivo prispôsobuje sa životu politickému, sebavedome reklamuje si svoje práva. Z nevoľníka sa stal občan. Niet už starého „úbohého Slovenska“, ale stávame sa silnou zložkou spoločného štátu, ktorému vďačíme, že nás zapojil do európskeho myslenia a civilizácie.“
Preto neprekvapí, že s nevôľou sledoval turbulentný vnútropolitický vývoj z prelomu rokov 1938-1939, ktorý vyviedol na výslnie aj politikov s radikálnymi myšlienkami a rozhodnutiami. Medzi jeho posledné verejné aktivity patril v Slovenskom týždenníku uverejnený prezidentský apel k občanom o zachovaní pokoja a poriadku v čase domácich a zahraničných hrozieb. Keďže politický vývoj išiel iným smerom, Országh rezignoval na verejné funkcie, odišiel do dôchodku a venoval sa len rodinným a podnikateľským aktivitám.
Verejné dianie muž však neunikalo a porážky nacistického Nemecka na frontových líniách ho presviedčali o potrebe zapojenia Slovákov a Sloveniek do protifašistického bloku. Jeho demokratické presvedčenie sa jasne preukázalo v období odboja proti domácemu ľudáckemu režimu, keď namiesto príklonu ku komunistickým bunkám sa orientoval na domáci občiansky odboj na čele s Vavrom Šrobárom a zahraničný pod vedením Edvarda Beneša. Spolupracoval najmä so svojim bratom Jánom a zaťom Rudolfom Fraštackým, ktorý ako exportér spoločnosti Cukrospol prenášal tajné informácie zo Slovenska do Švajčiarska.
Vysoký vek a nástup mladých a energických politikov po druhej svetovej vojne ho logicky staval do úzadia. Zomrel napokon 28. decembra 1949 a bol pochovaný medzi mnohými slovenskými národovcami a národovkyňami na martinskom Národnom cintoríne. V roku 1991 bol prezidentom Václavom Havlom posmrtne vyznamenaný za zásluhy o rozvoj demokracie, humanity a ľudských práv najvyšším československým štátnym vyznamenaním – Rádom Tomáša Garriguea Masaryka II. triedy. Jeho verejné pôsobenie tak dodnes ostáva výrazným mementom v permanentnej borbe za kultúrne a demokratické posilňovanie slovenského národa.
Zdroj fotografie: LA-SNK, sig. PK 26_258
