Kuly: Dostali ma na digitálky

Ešte ste nejedli?
- Jedol. My sa tu kŕmime pizzou. Už som jedol asi štvrtú. Ráno, na obed, večer, v noci pizza. Stále pizza.

Ste nitrianska kapela, prečo nahrávate demo práve v Bardejove?
- O štúdiu sme sa dozvedeli cez kamaráta a producenta Romana Slávika. Hľadali sme také, aby nebolo len pre ľudí, ale aj pre nás. Minulý album sme nahrávali za Prahou. Keď sa osvedčí demo nahrávka, tri pesničky, prídeme sem v septembri spraviť album.

Nikto vás tu nerozptyľuje.

- Tým, že sme ďaleko od domova, je to lepšie. Viem, ako to bolo, keď sme nahrávali pri Nitre.

Teraz tu aj skladáte?
- Skladáme tu dosť hekticky.

Hekticky ste písali texty aj k poslednému albumu Uhol pohľadu. Dvaja textári naraz.
- Píšem ich so Slávikom aj teraz. Na izbe dvaja zavretí, povyzliekaní do trenírok. Hej. Váľajúci sa v posteli a píšuci. On povedal vetu a ja som povedal nie a opačne. Tak to išlo dokola.

Koľko vám trvá, kým vymyslíte jednu pesničku?
- Niekedy to ide rýchlo, niekedy to trvá aj dve hodiny. Niekedy niekoľko dní.

Najprv píšete texty a potom to v štúdiu zhudobníte?
- Práve opačne. V skúšobni si robím spevovú linku a frázovanie, chalani pridajú motív dym, dym a ja dam dam.

Pracujete najmä v noci, prečo?
- V noci sa lepšie spieva, aj koncertuje. Keď sú mestské slávnosti a spevák musí spievať dopoludnia, je to utrpenie. Hlas ešte nie je rozhovorený, rozbehnutý.

Začali ste už tvoriť aj pre pripravovaný album?
- Nie. Toto je taký predvoj.

Máte už teda predstavu o novom albume?
- Predstava by aj bola, ale mení sa to za jazdy.

Váš posledný album bol zvukovo opäť mäkší, ako tie predchádzajúce. Budete v tomto smere pokračovať?
- Asi to pôjde opäť inde, ale ešte nevieme kam. Človek musí sledovať vývoj vo svete a prinášať nové prvky.

Od SONY/ BMG prechádzate k Universal music. Prečo?
- Je to slovenské vydavateľstvo, poznáme šéfa. Vieme si vybojovať svoje. Neprichádzame ako nová mladá začínajúca kapela a to je dôležité.

Diktuje vydavateľstvo skupine?
- Nikdy. Možno iba vtedy, ak kapela začína. Ak kapela šliape a predáva sa, vydavateľ dáva prsty preč. O nás vydavateľ hovoril, že my sme živý dôkaz toho, ako sa to nemá robiť, ale sme veľmi radi, že sa to podarilo. Základné pravidlo, sympatický spevák, u nás nie je. Mať úplne iný štýl hudby. Nebyť rocková skupina, ale pesničkárska a podarilo sa nám to aj s rockovou.

Zatiaľ spievate v slovenčine, plánujete aj iný jazyk?
- Chceme spraviť niečo len tak zo zábavy, ako sa to vyvinie. Ale pravdupovediac neviem po anglicky skoro vôbec. Mali by sme sa učiť reč, aspoň aby sme mali normálnu výslovnosť.

S pesničkou Zhorí všetko, čo mám ste boli päť týždňov v rebríčku na hudobnej stanici MTV. Viete, ako sa tam dostala?
- Vôbec neviem, prečo sme tam boli a podľa čoho to vyberajú. Bola to pre nás záhada. Ale aspoň sme si istí, že nás videli aj iní ľudia, nielen Slováci, čo je dobré.

Máte za sebou viaceré duetá, napríklad so Zuzanou Smatanovou. Čo vám dali?
- Dobrý pocit. Zapáčilo sa mi to, ale musíme teraz trochu počkať, aby to každý neporovnával so skladbou Pár dní. Keď tá pesnička úplne odznie, ľudia na to zabudnú, potom spravíme ďalšiu pieseň.

Máte nejakú speváčku, s ktorou by ste vyslovene chceli spievať?
- Máme pesničku, kde si viem predstaviť jednu slovenskú speváčku, ale nebudem hovoriť ktorú.

Prečo?
- Urazili by sa ostatné. Páči sa mi však viacero speváčok: Katka Knechtová, Zuzana Smatanová, Tina, páči sa mi farba hlasu Martiny Schindlerovej, Jany Kirschner. Nie je taký problém nájsť speváčku, len aby ladili tie hlasy. Vždy dvaja speváci musia k sebe ladiť. Môžu to byť najfantastickejší speváci a nepôjdu ich hlasy do kopy.

Akú má farbu hlasu tá, s ktorou chcete spraviť duet?
- Peknú, takú rockovú.

Takže to bude nejaká "tvrdá" baba.

- Práveže nie je tvrdá, ale viem, že by to dokázala, že by sme ju do toho dostali.

Začali ste sa presadzovať aj ako samostatný spevák. Nemáte s tým v kapele problém?
- Mám. Chalani mi dali najavo, že to zachádza príliš ďaleko, a že takéto sólové aktivity by nemali byť, pokiaľ sa predstavujeme ako kapela.

Prečo inklinujete k spolupráci s inými hudobníkmi?
- Väčšinou som to robil pre kamarátov. Kšefty, ktoré robil niekto z brandže, ku komu mám dobrý vzťah. Boli to príjemné veci a ja som sa z toho tešil. O pár spevákoch som zistil, že sú oveľa lepší, ako boli prezentovaní. Milo som bol prekvapený z Katky Knechtovej. Neviem, čo z nej robí manažér, ale je to normálna baba, veselá, bláznivá.

V televíznej relácii ste sa vyjadrili, že vzťahy medzi hudobníkmi na Slovensku nie sú práve ideálne.
- Nie medzi všetkými. Veľa kapiel je v pohode, ale niektorí sú čudní.

V čom čudní?
- Že za chrbtom sa rozpráva iné ako do očí. Možno sú takí všetci.

Ale to azda nie.
- Nie.

Dá sa na Slovensku z hudby vyžiť?
- Dá, ale musí sa snažiť. Ak nie je človek zamestnaný niekde inde, musí sa veľa koncertovať. Na to, aby koncertoval musí mať šťastie, aby ho ľudia volali a chceli počuť. Je to aj o prístupe k ľuďom. Treba byť milý a normálny. Niekedy sa to ale nedá. Keď sú ľudia pod vplyvom alkoholu, každý by chcel asi im človek zaspieval, prišiel k nim domov. My v kapele sa snažíme byť normálni, ale určite niekedy robíme chyby, ktoré potom oľutujeme.

Vy však robíte aj moderátora v Nitrianskom rádiu Max.
- To mám vyslovene ako koníčka a, bohužiaľ, teraz už nestíham ani to. Nerobíme inak nič popri. Z celého mesiaca máme dvadsať koncertov. Cesta, deň zvuková skúška a to sú už tri dni pre jeden koncert.

Zvláda to vaša rodina, že koncertujete toľko dní v mesiaci?
- Prvé dva roky boli ťažké, ale manželka si už zvykla. Už to vníma ako normálne zamestnanie, akoby som chodil na týždňovky. Vždy, keď nie sú peniaze na hypotéky, úvery, chápe to.

Nelezie vám na nervy, že hráte na koncertoch stále to isté?
- Ani nie. Všade sú iní ľudia a inak reagujú. Niekedy sa pristihneš pri tom, že spievaš a rozmýšľaš nad niečím iným. Napríklad nad tým, čo sa deje v hľadisku, alebo sa stane, že ti vypadne text, keď sa človek zamyslí. To sa stáva hlavne pri pesničkách, notoricky známych, ktoré ľudia chcú počuť. Človek opúšťa svoje telo a levituje nad zvukárom a ľuďmi.

Text ste chvíľu vynechali aj na koncerte v Košiciach, keď s vami bol na pódiu Jakub Ringoš, chlapec, ktorý prežil v Krompachoch výbuch plynu.
- Je to smutné. Keď mi v šatni povedali, že má ísť na pódium, prišlo mi to morbídne. Musím povedať, že Jakuba aj s otcom sme zavolali pre niečo iné.

Koho to bol nápad?
- Spískal to jeho ocino s niekým z Jojky, ktorá si z toho robila záznam.

Chlapcovi to nerobilo problém?
- Jakub bol zvláštny. Už je zvyknutý na to, že každý ho ľutuje. My sme sa ho práve snažili rozblázniť. Myslím, že ísť na pódium bolo aj jeho želanie, aj skladba Zhorí všetko, čo mám. Najprv sme s tým bojovali, no potom sme mu spravili po vôli.

Posledný album Desmodu Uhol pohľadu je plný smutných piesní, piesní o samote, strachu, úzkosti. Vychádzali ste pri jeho tvorbe z konkrétnych životných situácií?
- V niečom áno, v niečom nie. Niektoré boli naozaj inšpirované konkrétnym príbehom. Napríklad pieseň Sto rokov samoty. Bolo to o študentovi, ktorý sa všade vyhrážal, že si zoberie život. Nikto mu neveril, ľudia ho ignorovali. Jedného dňa ho našli zamrznutého. V ruke mal knihu sto rokov samoty a fľašku. Bol to známy nášho kamaráta. Spolu bývali na internáte. V súčasnosti inklinujeme skôr k smutným piesňam, k piesňam o životných tragédiách, čoho sme pozažívali veľa, ale teraz sa cítime dobre. Na veselé piesne sú tu iní.

Prerobená skladba Karola Duchoňa V dolinách sa stala veľkým hitom. Vedeli ste o ňom viac, keď ste do toho išli?
- Tá pieseň nebola ani náš nápad, ale ľudí z Markízy. Oslovili nás, aby sme naspievali pieseň pre reality show Big Brother. Najprv sme nechceli, ale bolo to za peniaze, tak sme to vzali. Keď to ľudia počuli, pýtali sa, prečo to nehráme aj na koncertoch. Vznikol pre to rozkol v kapele. Niektorým, ako napríklad aj mne sa zdalo, že by to uškodilo nášmu imidžu. Doteraz nie som spokojný s tým, ako som pieseň zaspieval.

Takže Karol Duchoň ju zaspieval lepšie?
- Nedá sa opakovať po niekom, kto má geniálny hlas. Nikdy to tak asi nezaspievam, ako Karol Duchoň a ani nikto. Keď pieseň spievam na koncertoch, mám s ňou veľké problémy. S ladením, so všetkým. On to spieva s neuveriteľnou ľahkosťou, akoby sa usmieval. To obdivujem.

V klipe Niekto ti to povie skôr než ja riešite problém homosexuálov. Mysleli ste na to už pri písaní textu?

- Text bol písaný na klasický vzťah muža a ženy. Pri klipe sme si povedali, prečo to nespraviť o gejoch, veď aj oni majú problém zoznámiť sa.

Nebol to účelový nápad? Homosexualita v šoubiznise letí...
- Práveže sa nás každý pýtal, či nám nešibe. Na Slovensku homosexualita neletí, určite nie. Sme dosť puritánska krajina. Vystriedal som dvanásť zamestnaní a viem ako ľudia reagujú na takýchto ľudí. Je to pre nich niečo choré. Absolútne ma zaklincovala moja mama. Myslela si, že je to choroba, ktorá sa dá liečiť.

V klipe k pesničke Posledná spievate o smrti blízkeho a použili ste doň zábery s vaším synom Majom keď mal tri roky.
- Chceli sme tam dať nejaké dieťa, aby to bolo komerčné. Aby to malo ten správny nadhľad. Videl som malé hrobčeky na cintorínoch, niekde boli úplne zanedbané, čo ma nahnevalo. Povedal som si, že musím spraviť text aj o tých najmenších. Muselo tam byť dieťa, aby sa vystihla krutosť textu a nikto mi svoje dieťa do príbehu požičať nechcel. Dúfam, že mi Boh odpustí.

Vaša manželka bola v pohode?
- Čo som mal ja v rodine. To bolo, veľké zlo. Hovorila, neprovokuj Boha, nevieš, čo sa môže stať. Jednoducho som to tam chcel mať, aby to správne vypálilo, aj za cenu, že to je moje dieťa. Obetoval som sa.

Začínali ste ako všehochuťová a neskôr punkrocková skupina. Ako si na to spomínate?
- Začiatky boli ťažké. Najprv sme hrali prevzaté skladby, neskôr nám to nestačilo, chceli sme presadiť aj naše. Bombardovali sme vydavateľstvá, kde nám chodili stále tie isté odpovede. Ďakujeme, ale už nám nič neposielajte. Ale my sme posielali a každému, až sa to nakoniec podarilo.

Pamätáte si ešte na váš príchod do skupiny?
- Mal som šestnásť. Začal som spievať za digitálky. Dali mi ich a tak ma prehovorili.

Postupne sa v Desmode všetci vymenili, okrem vás.
- Niekto išiel na vojnu, niekoho zmoril alkohol, niekto sa oženil. Už od roku 1996 sme však stála zostava.

Uplynulý rok bol pre vás úspešný. Vyhrali ste súťaž OTO v kategórii spevák, Zlatého slávika, Aurela dokonca v dvoch kategóriách. Zmenilo sa niečo vo vašom živote?
- Ani nie. Sme stále takí istí, akí sme boli.

V lete budete často koncertovať. Na čo sa tešíte.
- Najmä na veľké festivaly, kde budú zahraničné kapely.