Môj dnes už nebohý otec bol povolaním elektrotechnický inžinier. Najviac ma ovplyvnili jeho vlastnosti ako vytrvalosť, zodpovednosť a poctivosť. Mama pracovala v administratíve Slovenskej pošty a počas väčšiny môjho detstva sa venovala predovšetkým rodine. Dodnes je mojím najväčším kritikom aj fanúšikom a podporovateľom. Vštepovala mi empatiu, úctu k ženám a pozornosť pre potreby iných.
S mojou manželkou Helenou sme sa spoznali počas jej jazykovej stáže v Moskve.Študovala pedagogiku a ruský jazyk v Nitre a súťažne tancovala spoločenské tance. Keď bolo jasné, že sa vezmeme, začala chodiť aj na angličtinu a francúzštinu, aby mohla reprezentovať po mojom boku Slovensko a zároveň pomáhať deťom v škole v každej krajine, kde sme boli.
Slovenská zahraničná služba je do veľkej miery postavená na manželských pároch. Či sme boli v Afrike alebo v Kanade, manželka mi vždy pomáhala s konzulárnymi záležitosťami (vydávala víza, rodné listy…) a zároveň pripravovala rôzne spoločenské podujatia. Nezaskočí ju ani pokazená brána alebo kúrenie a to všetko dokáže vyriešiť s majstrami aj vo francúzštine. 
Dnes máme už tri dospelé deti. Helenka má 28 rokov a pracuje v IT sektore, podobne ako ja rada športuje (basketbal, lyžovanie, korčuľovanie) a bavia ju aj nové veci – má vlastný YouTube program). Martinka má 26 rokov a taktiež pracuje v IT sektore, a je vernou kópiou manželky, no po mne zdedila lásku k športu rovnako ako jej staršia sestra. Najmladší je môj syn Maroš, ktorý má 19 rokov. Je vysokoškolský študent, zanietený športovec, a zároveň má aj umelecké danosti – venuje sa fotografovaniu.
Ako rodina radi športujeme. Pre mňa šport znamená lepšie zdravie, čistú hlavu a záruku dobrej nálady. Bez veľkej dávky športu si neviem predstaviť vydržať náročné pracovné tempo.
Napriek tomu, že deti sú už dospelé, trávime spolu veľa času: nielen sviatky, ale aj dovolenky. Pre mňa je to veľmi dôležité, pretože rodina mi jednoznačne dobíja baterky – vzájomná podpora a pochopenie.