Kto je Bahá'u'lláh?
Dejiny bahájskej viery sa začali
v roku 1844 vo vtedajšej Perzii, keď mladý muž, ktorý sa volal
Báb (1819 - 1850), vyhlásil,
že nastala doba príchodu Prisľúbeného všetkých predchádzajúcich náboženstiev.
Zakladateľom bahájskej viery je však Bahá´u´lláh (12. novembra 1817 - 29. mája
1892), ktorý Bábove proroctvá o príchode Prisľúbeného, ako aj podobné proroctvá
Biblie a ďalších svätých kníh, napĺňa. Meno Bahá´u´lláh v arabčine
znamená Sláva Božia a pomenovanie nasledovníkov Jeho náboženstva - baháji - je
odvodené od Bahá´u´lláhovho mena. Bahá´u´lláh sa narodil do bohatej perzskej
šľachtickej rodiny, ale už v ranom veku sa stal známym ako „otec
chudobných”. Za svoje náboženské učenie bol celý život prenasledovaný,
väznený a postupne posielaný do vyhnanstva na rozličné miesta Perzskej a Osmanskej
ríše. Posledné roky svojho života bol väznený na severe Izraela v meste
´Akká, kde je aj pochovaný. Toto miesto je pre bahájov svätým miestom. Svoje učenie
Bahá´u´lláh zaznamenal počas Svojho života, pričom o autentickosti Jeho spisov,
ktoré sa nám dochovali, niet pochýb. Bahá´u´lláh v týchto spisoch okrem
iného zabezpečil, aby bahájska viera po Jeho smrti zostala jednotná, vďaka čomu sa až
do dnešnej doby nerozdelila na žiadne ďalšie cirkvi či skupiny. Bahá´u´lláhov
syn
´Abdu´l-Bahá (1844 - 1921) je veriacimi považovaný za dokonalý príklad bahájskeho
života a Jeho spisy tiež tvoria súčasť učenia bahájskej viery.
Video z miest spojených so životom Bahá´u´lláha v Izraeli
Video z miesta spojených so životom Bahá´u´lláha v Turecku
Webová prezentácia o živote Bahá´u´lláha s
kvalitným fotografickým materiálom
Bahá´u´lláh (v preklade z arabčiny Sláva
Božia) sa
narodil 12. novembra 1817 v perzskom Teheráne. Jeho vlasť bola kolískou svetovej
civilizácie a podľa názoru mnohých i miestom biblického raja. Z tejto oblasti
pravdepodobne pochádzali i traja králi, ktorí sa do Betlehema prišli pokloniť
Ježišovi.
Bahá´u´lláhov otec bol bohatým a
významným šľachticom, ktorý na šachovom dvore zastával veľmi vysokú funkciu.
Korene Jeho rodiny na jednej strane siahali až k najstarším kráľovským dynastiám
Perzie a na druhej strane až k Abrahámovi.
Bahá´u´lláh ako malé dieťa
nechodil do školy, a napriek tomu sa kvôli Jeho múdrosti a láskavosti okolo Neho už v
útlom veku zhromažďovalo mnoho ľudí: ministri, úradníci, veriaci, deti… Všetci
z nich s nesmiernym záujmom počúvali, keď na veľkých zhromaždeniach pred učenými
kňazmi vysvetľoval rozmanité náboženské otázky. Ich srdcia si získal Svojou
podmanivou osobnosťou, hlbokou múdrosťou, logickými argumentmi a rozvahou. Vo veku
siedmych rokov zastupoval Svojho otca v súdnom spore s perzským šachom a vyhral ho
práve vďaka spomínaným vlastnostiam.
Keď o niečo vyrástol, stal sa
známym nielen tým, že bol schopný riešiť problémy, s ktorými za Ním ľudia
prichádzali, ale taktiež tým, že Jeho štedrosť nepoznala hranice. Z Jeho bohatstva
sa vždy dostalo chudobným a núdznym - všetkým ľuďom bez rozdielu. Všetci v Jeho
okolí si uvedomovali, že Bahá´u´lláh nie je obyčajným dieťaťom. Jeho otec
takisto tušil, že má výnimočného syna. Potvrdilo sa mu to vo sne, v ktorom sa
dozvedel, že Bahá´u´lláha v živote čaká mimoriadna úloha…
V tom istom čase na druhom konci tej
istej krajiny žil muž menom Báb. Ten v roku 1844 začal
oznamovať ľuďom, že konečne nastal čas príchodu Prisľúbeného a s ním i príchod
Kráľovstva Božieho na Zem. To, čo veriaci všetkých náboženstiev túžobne
očakávali, sa malo stať skutočnosťou. Veľké zástupy ľudí prijímali Bábovu
zvesť s nadšením, avšak mnohí náboženskí a vládni predstavitelia sa jej postavili
na odpor. Vnímali ju ako ohrozenie svojich výsad a moci nad poddanými. Šach, vládca
Perzie, sa zachoval rovnako ako Herodes - v roku 1850 dal Bába popraviť. Bábovi
nasledovníci boli kruto prenasledovaní. 20 000 z nich za svoje presvedčenie položilo
život.
Len čo sa Bahá´u´lláh o Bábovej
zvesti dozvedel, uznal jej pravdivosť. Kvôli tomu prišiel o Svoj majetok a neskôr i
slobodu. Šach ho dal v roku 1852 uväzniť v najstrašnejšom z teheránskych väzení a
neskôr Ho poslal do vyhnanstva do Bagdadu, niekdajšieho Babylonu. Tu si Bahá´u´lláh
postupne získal úctu i obdiv všetkých, ktorí s Ním prišli do styku. Bábovi
nasledovníci Ho začali považovať za vedúcu osobnosť svojho spoločenstva. Ľudia si
starostlivo zaznamenávali Jeho výroky. Keď sa prechádzal pri brehu Tigridu, radil im:
„Moja prvá rada znie: Maj čisté, láskavé a žiariace srdce, aby si mohol získať
kráľovstvo pradávne, večné a nepomíňajúce." Toto bola len jedna z mnohých
rád, ktoré spoločne vytvorili knihu nazvanú Skryté slová.
V roku 1863 Jeho vplyv vzrástol
natoľko, že sa šach rozhodol, že Ho musí vyhnať ešte ďalej - do tureckého
Konštantinopolu, dnešného Istanbulu. V predvečer Bahá'u'lláhovho odchodu z Bagdadu
sa zhromaždilo mnoho ľudí, aby sa s Ním rozlúčilo. Pri tejto príležitosti im
oznámil to, čo mnohí už dávno tušili: že On je naplnením túžobného očakávania
nasledovníkov všetkých náboženstiev, že On je tým, ktorého príchod zvestoval
Báb.
Cesta z Bagdadu do Konštantinopolu
bola kvôli počasiu a nedostatočným prípravám nesmierne strastiplná.
Bahá´u´lláha však v každej dedine, ktorou prechádzal, vítali s kráľovskými
poctami a vyprevádzali Ho až ďaleko za hranice dediny.
Bahá´u´lláh v Konštantinopole
nepobudol ešte ani štyri mesiace a už prišiel list o vyhnanstve do Adrianopolu (dnes
Edirne v Turecku). Bahá´u´lláh tam prišiel ešte v tom istom roku a ako prvý
Posol Boží tak vkročil na pôdu Európy. V Adrianopole zjavil
nesmierne množstvo textov zaoberajúcich sa rozličnými témami: životom a morálkou
jednotlivca počínajúc a usporiadaním spoločnosti a náboženskými otázkami
končiac. Jedinečnou udalosťou boli zjavenie niekoľkých listov, ktoré Bahá´u´lláh
poslal významným panovníkom vtedajšieho sveta. V týchto listoch im oznamoval príchod
Kráľovstva Božieho a napomínal ich, aby sa k svojim poddaným správali spravodlivo a
poctivo. Jeden z týchto listov neskôr dostal i František Jozef vo vtedajšom
Rakúsko-Uhorsku.
Ľudia v Adrianopole sa o nič
nelíšili od Bagdadčanov. Sprvu na Bahá´u´lláha hľadeli s nedôverou, čoskoro
však podľahli Jeho láskavosti a kráse Jeho učenia. Keď Bahá´u´lláh prechádzal
ulicami, ľudia sa mu klaňali a túžili po Jeho požehnaní. Miestodržiteľ Adrianopolu
dokonca dal svojho syna do výchovy ´Abdu´l-Bahovi, Bahá´u´lláhovmu najstaršiemu
synovi. Bahá´u´lláhova popularita prinútila tureckého sultána k tomu, aby
Bahá´u´lláha vyhnal ešte ďalej - do ´Akky.
Posledných dvadsaťšesť rokov
života bol teda Bahá´u´lláh väzňom a vyhnancom vo Svätej zemi. ´Akká sa
nachádza na severe Izraela neďaleko Nazaretu. Dnes je to príjemné, starobylé mesto,
za čias Bahá´u´lláha to však bola opevnená väzenská kolónia s veľmi nezdravým
podnebím. Sem Osmanská ríša posielala tých najťažších väzňov.
Bahá´u´lláhovo utrpenie v tomto väzení nemožno porovnať so žiadnym strádaním,
ktoré zakúsil na iným miestach. I preto Bahá´u´lláh nazval ´Akku Najhorším
väzením.
Postupom času sa však obdiv
obyvateľov ´Akky voči Bahá´u´lláhovi neustále zvyšoval. Mnohí z nich prijali
Jeho učenie a stali sa Jeho nasledovníkmi - bahájmi. V tejto dobe začali
Bahá´u´lláha navštevovať desiatky bahájov z Perzskej a Osmanskej ríše, pretože
nesmierne túžili po tom, aby znovu mohli stráviť čo i len chvíľku v Jeho
prítomnosti. Aby sa do Svätej zeme dostali, prešli pešky tisícky kilometrov. Nielen
oni, ale i ľudia v Európe si stále viac a viac uvedomovali význam Bahá´u´lláhovho
posolstva. Jediným Európanom, ktorý Bahá´u´lláha v ´Akke navštívil, bol
orientalista z Cambridgskej univerzity, Edward Browne. Toto stretnutie na Browna urobilo
hlboký dojem: „Tvár toho, na koho som hľadel, nikdy nezabudnem, aj keď ju
nedokážem opísať. Tie prenikavé oči akoby vám videli do hlbín duše, v tom hustom
obočí driemala moc a sila, kým hlboké čiary na čele a tvári poukazovali na vek,
ktorý sa zdal byť v rozpore s ebenovočiernymi vlasmi a nesmierne bohatou bradou
spadajúcou až takmer k pásu. Nebolo sa treba pýtať, pred kým stojím. Poklonil som
sa pred človekom, ktorý je predmetom oddanosti a lásky, ktorú môžu králi závidieť
a po ktorej panovníci márne túžia."
Bahá´u´lláh v 'Akke v roku 1873
zjavil najvýznamnejšiu knihu spomedzi všetkých Svojich spisov nazvanú Najsvätejšia
kniha. Táto kniha obsahuje zásady a zákony pre život jednotlivca i spoločnosti.
Predstavuje chartu budúcej civilizácie - Kráľovstva Božieho na Zemi.
Bahá´u´lláh až do konca života
(zosnul 29. mája 1892) zostal väzňom Osmanskej ríše. Jeho učenie, Jeho myšlienky,
Jeho predstavy však už dávno prekročili hranice Osmanskej ríše a rozšírili sa do
celého sveta. Jeho predstavy o mierovom usporiadaní sveta a o jednote sveta sa postupne
stávajú skutočnosťou. Vďaka Nemu sa radikálne zmenil život miliónov ľudí, vďaka
Nemu mnohí našli zmysel života, vďaka Nemu slovo láska nadobudlo nový význam…
|
|
Život Bahá'u'lláha
Ako vnímali osobu Bahá´u´lláha raní veriaci
Prečo veríme v Bahá’u’lláha?
Príbeh
Profesor Edward Granville Browne, významný orientalista z Cambridgskej univerzity,
ako jediný človek zo Západu navštívil Bahá´u´lláha. Hoci sa sám bahájskym
veriacim nestal, táto návšteva naňho hlboko zapôsobila:
„Tvár toho, na koho som
hľadel, nikdy nezabudnem, aj keď ju nedokážem opísať. Tie prenikavé oči akoby vám
videli do hlbín duše, v tom hustom obočí driemala moc a sila, kým hlboké čiary na
čele a tvári poukazovali na vek, ktorý sa zdal byť v rozpore s ebenovočiernymi vlasmi
a nesmierne bohatou bradou spadajúcou až takmer k pásu. Nebolo sa treba pýtať, pred
kým stojím. Poklonil som sa pred človekom, ktorý je predmetom oddanosti a lásky,
ktorú môžu králi závidieť a po ktorej panovníci márne túžia."
Edward Granville Browne,
Traveller´s
Narrative, úvod
Ponúkame vám popis jedného z raných veriacich,
Hájí Mírzu
Haydara-´Alího:
„Navonok
bol väzňom, odsúdeným a ukrivdeným, ale v skutočnosti bol Slnkom slávy,
Prejavom nádhery a vznešenosti, Kráľ v kráľovstve vyrovnanosti a
dôstojnosti. I keď preukazoval mnoho súcitu a láskavej milosti a ku každému,
kto prišiel do Jeho prítomnosti, pristupoval s nežnou starostlivosťou a
pokorou a častokrát hovoril s humorom, aby im uľahčil situáciu, i napriek
tomu nik, veriaci či neveriaci, učený či neznalec, múdry či zmätený, nebol
schopný vyriecť v Jeho prítomnosti desať slov obvyklým každodenným spôsobom.
Skutočne mnohí boli mĺkvi, neschopní slova.
Niektorí
ľudia žiadali o povolenie navštíviť Ho za účelom vedenia hádok a
vyhľadávania sporov. Vďaka Svojej milosti im udelil dovolenie, aby vstúpili
na dvor jeho vznešenosti a slávy. Keď vstúpili do miestnosti, začuli Jeho
hlas, ako ich víta, a uvideli Jeho tvár žiariacu svetlom nádhery, nedalo sa
inak, než sa pokloniť až po zem pri Jeho dverách. Potom vstúpili a sadli si.
Keď im ukázal, kde si majú sadnúť, zistili, že nie sú schopní riecť ani
slovíčko, ani klásť otázky. Keď odchádzali, nedobrovoľne sa Mu poklonili.
Niektorých toto stretnutie zmenilo a odišli s úplnou úprimnosťou a
oddanosťou, niektorí odišli ako obdivovatelia, iní odišli nevedomí a nedbalí
a pripisovali svoj zážitok čírej vidine.
Keď
veriaci popisuje, čo zažil v Bahá´u´lláhovej prítomnosti, jeho dojmy je
možné vysvetľovať tak, že boli vytvorené prostredníctvom vlastnej
poníženosti a pocitu úplnej ničoty vo vzťahu k Nemu. Ale čomu je možné
pripisovať to, ak niekto príde do Jeho prítomnosti ako antagonista a odíde
ako veriaci, alebo príde ako nepriateľ a odíde ako priateľ alebo príde, aby
vyvolával spory, a odíde bez toho, aby čokoľvek povedal, a kvôli úplnej
zaslepenosti to pripíše čarom? V stručnosti, požehnanie, ktoré sa človeku
dostalo ako výsledok dosiahnutia Jeho prítomnosti, bolo nepopísateľné a
nepoznateľné. Dôkazom slnka je slnko samotné."
Adib Taherzadeh,
The Revelation of Bahá´u´lláh:
´Akká, The Early Years 1866,
77, zv. 3, str. 248 - 49.
( © George Ronald Publishers, 1984)
|